To, že naše učebné osnovy sú preplnené, je už notoricky známe. Sťažujú sa na to žiaci, učitelia aj rodičia. Preto sa vážne uvažuje o ich zoštíhlení. Treba sa však rozhodnúť, kde a ako ubrať. Podľa RNDr. Vladimíra Jodasa zo Štátneho pedagogického ústavu sa treba najprv zamyslieť nad tým, čo chce vlastne škola dosiahnuť, aké sú ciele vyučovania. „Problém je v tom, že ambíciou jednotlivých vyučovacích predmetov je položiť základ príslušnej vedy,“ hovorí. „Učíme teda deti „základy vedy“ bez ohľadu na ich schopnosti a na to, čo chcú v živote dosiahnuť. Všetci sa predsa nestanú vedcami. Ani inžinier napríklad vo svojej praxi nevyužije väčšinu z toho, čo sa v škole učil na hodinách matematiky. Okrem moderných prístrojov však bude potrebovať mozog schopný namerané hodnoty a získané poznatky správne interpretovať.“

Úzkosť zo školy vás môže navždy poznačiť

Výsledkom nášho vzdelávania sú teda zatiaľ najmä preťažení žiaci, učitelia (a často aj rodičia). A v škole vládne atmosféra, v ktorej sa ťažko dá budovať zdravé sebavedomie alebo dôvera vo vlastné sily. Nemôžeme ani zatvárať oči pred faktom, že tí, ktorí boli v škole hodnotení najlepšie, sa často v živote zvlášť vynikajúco neuplatnia. Niektorí odborníci dokonca tvrdia, že naše školy a spôsob, akým sa vo väčšine z nich vyučuje, môžu dokonca mladého človeka negatívne poznačiť.

Každému sa asi niekedy v živote stalo, že bol pred skúškou alebo písomkou nervózny. Keď sa však z takéhoto stavu vyvinie pravidlo, podľa psychológov môže ísť aj o vážnejšie narušenie rozvoja osobnosti. Pre mnohých je na prvom mieste v zozname katastrof hodina matematiky.

Je matematika súčasťou kultúry?

„Matematika je náročný predmet, ak ju učíme ako vedu,“ hovorí Vladimír Jodas. „Mali by sme byť trošku skromnejší. Pretože ciele máme síce vysoké, ale plníme ich na veľmi nízkej úrovni. Okrem toho v našom vyučovaní vôbec nie je priestor na to, aby sa hovorilo aj o tom, ako ľudia prišli na zákonitosti, ktoré významne posunuli hranice poznania. Matematika dala ľudstvu mnoho úžasných objavov a treba ju chápať aj ako súčasť kultúry.“ A treba si priznať, že matematiku za súčasť života a kultúrnosti považujú iba niektorí. Často sa predsa stáva, že v televízii nejaká známa osobnosť hovorí: matematike som nikdy nerozumel a vôbec neviem, čo je to Pytagorova veta a pozrite sa, čo som dokázal. A ľudia sú radi, že aj dotyčný dôležitý človek nemal na matike na ružiach ustlané. Spoločný nepriateľ vytvára pocit spolupatričnosti.

Latku treba postaviť inak

Na nepopulárnosti vyučovacích predmetov sa často podieľajú aj učitelia – či už neschopnosťou zrozumiteľne látku vysvetliť, alebo prehnane prísnym hodnotením. Ale prečo vlastne žiaka hodnotíme? „Hodnotenie má byť pre žiaka povzbudením, motiváciou, ale zároveň pre učiteľa je to sebareflexia,“ hovorí Jodas. „Skúšam preto, aby som vedel, či som prednášal dobre. A hodnotiť by malo znamenať aj – dať každému zažiť úspech.“

Teraz sa pracuje na nových cieľových požiadavkách na maturitnú skúšku, čo nutne prinesie zásah do učebných osnov. Dúfajme, že ich obsah bude bližší žiakom, učiteľom aj realite. Lebo zatiaľ je hodnotenie detí v škole do veľkej miery subjektívne – závisí od predstáv učiteľa o tom, čo treba vedieť a čo nie. Pripravované štandardizované maturity nanovo postavia latku potrebných všeobecných vedomostí. „Veľmi potrebujeme zmeniť súčasné nereálne požiadavky a málo záväzné pravidlá ich plnenia,“ hovorí Vladimír Jodas. „Keby sme dnes chceli skutočne objektívne skúšať podľa platných osnov, možno by sme sa dozvedeli veľmi nepríjemné veci o slovenskom národe.“

MONA GÁLIKOVÁ