ek vo Francúzsku. Legendárny tréner, ktorý získal s mužmi Litvy bronz na OH 1992 v Barcelone, viedol na začiatku deväťdesiatych rokov prievidzských basketbalistov.

„Mám na vašu krajinu krásne spomienky, i keď som v Prievidzi pôsobil necelé dve sezóny. Prebral som družstvo v ročníku 1991/92 po nebohom Jánovi Hluchom, keď polovica hráčov z klubu odišla. Mojou úlohou bolo vybudovať nový tím. Asi sa to podarilo, druhé miesto v konkurencii šestnástich mužstiev vtedy ešte federálnej ligy bolo úspechom,“ spomína sympatický šesťdesiatnik s výzorom vysokoškolského profesora. V. Garastasa potom povolali k reprezentácii Litvy, aby s ňou na olympiáde v Barcelone žal bronzový úspech, ale potom sa opäť vrátil do Prievidze. „Žiaľ, po štyroch mesiacoch som musel družstvo opustiť. Čakala ma vážna operácia a hoci som ju mohol absolvovať aj na Slovensku, rozhodol som sa zveriť do rúk dobrého priateľa špecialistu doma v Kaunase. Som presvedčený, že by tak urobil každý,“ vraví, akoby ešte dnes potláčal výčitky svedomia. „Však Ivan Chrenka, ktorý mi predtým robil asistenta, skvele dokončil to, čo som začal – Prievidza sa stala v sezóne 1992/93 posledným majstrom Česko-Slovenska.“

Na šampionáte vo Francúzsku je Vitas Garastas človekom v pozadí, podľa toho, čo nám naznačil až v úzadí. „Robím nášmu trénerovi Gedvilasovi Vydasovi konzultanta. Som mu k dispozícii, keď ma potrebuje a požiada o radu. Môžem mu iba odporúčať, nie prikázať. O všetkom rozhoduje v konečnom dôsledku hlavný kouč, on nesie zodpovednosť. Dá sa povedať, dávam mu myšlienku a od neho závisí, či ju prijme, alebo nie. Hoci robím v litovskej basketbalovej federácii šéfa trénerskej asociácie, časy direktívnych nariadení sú definitívne minulosťou.“ Boli sme zvedaví, či dodrží trénerskú kolegiálnosť, alebo nám prezradí, čo by robil ináč ako súčasný tréner. „Rozhodne by som nenominoval hráčky, ktoré majú zenit dávno za sebou. Dalia Kurtinaitieneová (poznáme ju aj z pôsobenia v Ružomberku, poslednú sezónu hrala v rakúskej lige, pozn. red.) má už tridsaťpäť rokov, pre budúce majstrovstvá Európy s ňou určite už nemôžeme rátať. Miesto nej tu mala byť mladá, perspektívna hráčka. Viete, niekedy je ľahšie urobiť krok vzad ako dva dopredu, ale dobrý tréner by to mal dokázať,“ vraví otvorene a jedným dychom dodáva, že chápe dôvody trénerovho rozhodnutia. „Žiaľ, aj u nás chcú všetci víťazstvá teraz.“

Zaujímal nás názor legendárneho trénera na úroveň skupiny v Gravelines. „Po olympiádach zvyčajne všetky reprezentácie menia zostavy, skúšajú nové hráčky. Iste, aj tieto majstrovstvá sú dôležité – postupuje sa z nich na budúcoročný svetový šampionát v Číne, ale nie až tak ako majstrovstvá Európy o dva roky. Tie budú zároveň olympijskou kvalifikáciou do Atén. Zložením je najkvalitnejšie Rusko, potom nasleduje Maďarsko, Slovensko, Česko a Litva s približne rovnakou výkonnosťou a outsiderom je Grécko. Ženský basketbal sa vyvíja, približuje sa k mužskému rýchlosťou, silou, z nej vyplývajúcou agresivitiou v obrane, no zaostáva v technike i úspešnosti streľby.“

Príležitosť zmeniť tému a spýtať sa na litovský mužský basketbal, ktorý je srdcu uznávaného experta iste bližší. „Situácia je podobná vašej – niet peňazí. Práci s mládežou sa darí, ale čo z toho, keď potom talenty odchádzajú do zahraničia. Len v USA je v súčasnosti okolo sedemdesiat našich mladých hráčov. Všetci si myslia, že im to pomôže k angažmán a lukratívnej zmluve na Západe. Všetko je to o peniazoch. Ale u nás sa vraví: ako je biedny, tak je aj hlúpy,“ povedal na záver stretnutia Vladas Garastas, ale so stiskom ruky nezabudol dodať, „chcel by som, ak môžem, vaším prostredníctvom pozdraviť všetkých priateľov v Prievidzi, bývalých spolupracovníkov i fanúšikov, ktorí často zaplnili halu do posledného miesta a veľmi nám pomohli. Mám na Slovensko ozaj krásne spomienky.“

PETER ŠEFRÁNEK, Gravelines