a trojky sú považované za zlé známky. Ak však dieťa dostane trojku, znamená to, že sa dobre naučilo a tak by to malo byť aj prijímané. Ale nie je. Rodičia nútia deti do totálnych výkonov, aby boli vynikajúce, nosili jednotky, a neuvedomujú si, že nie každé dieťa na to má.“

A potom sa stane, že dieťa donesie domov, povedzme, dvojku a namiesto pochvaly si vypočuje: a to si už nemohol dotiahnuť na jednotku?

„Presne tak. Deti vynakladajú maximálne úsilie, aby pre rodičov tie jednotky získali, ale na úkor toho, že sú neurotické, depresívne, agresívne, apatické, niekedy až totálne rezignujú. Učiteľ by nemal hodnotiť žiaka tak, že ho porovnáva s druhým, ale podľa žiaka samého. Napríklad žiak, ktorý nastúpil do triedy ako priemerný a po celý rok tak dobre pracoval a snažil sa, až sa dostal medzi dvojkárov, urobil maximálny krok a preňho je to obrovský úspech. Ale podľa učiteľa a rodičov je „len“ dvojkár.“

Nebolo by lepšie, keby sa na školách neznámkovalo?

„Vzhľadom na to, že žijeme v spoločnosti, kde hodnotenie tak či tak musí byť kvantitatívne, myslím, že známky treba ponechať. Vždy sa bude vyskytovať hodnotenie prospel/neprospel. Aj keď sa robia konkurzy do firiem, hodnotí sa, či ho urobil výborne, priemerne, alebo neurobil. Vždy tam bude škála kvantity.“

Čo hovoríte na slovné hodnotenie?

„Len slovné hodnotenie podľa mňa neprichádza do úvahy. Myslím si, že slovne by sa malo hodnotiť na prvom stupni a u detí so špecifickými vývinovými poruchami. Od druhého stupňa vyššie by som odporúčala kombinovať slovné hodnotenie so známkami. A bola by som za, keby aj rodičia, ktorí prídu raz štvťročne na rodičovské, k známkam dostali aj slovnú charakteristiku vedomostí.“

Každý učiteľ má iné kritériá, môže inak hodnotiť. Hodnota známky sa líši aj v celoslovenskom meradle. Takže v konečnom dôsledku známka neodráža skutočné vedomosti žiaka.

„Subjektivizmus v známke je, sympatickejší žiaci sú naozaj hodnotení lepšie. Hrá v tom rolu popularita žiaka, jeho príťažlivosť, sponzoring rodičov atď. Sme ľudia, a tento faktor tam naozaj vstupuje. Keď si však pozriete štatistické výsledky, zistíte, že pri prechode zo základnej na strednú školu, sa ukázali vysoké korelácie. Jednotkári, dvojkári boli naozaj lepší aj na vyššom type školy.“

Čo so žiakom, ktorý dostal horšiu známku a zle to znáša? Ako by mu mohli rodičia alebo učitelia pomôcť, aby sa necítil neschopný či ukrivdený?

„Mali by zvyšovať sebadôveru žiaka pochvalami a odmenami, dostávajú ich veľmi málo. Dnes nechválime nielen žiakov a vlastné deti, ale ani našich partnerov, priateľov, rodičov. A napokon, veľmi závisí aj od osobnosti dieťaťa, ako prijíma odmenu a trest. Inak prijíma odmenu extrovert, inak introvert. Toho prvého kritika povzbudí, zatne sa a povie si: veď ti ukážem, mne to ide. Ale introverta môže kritika alebo trest úplne položiť aj na niekoľko mesiacov, kým znovu získa chuť do učenia. A to by mal dobrý učiteľ vedieť rozlíšiť.“

Vráťme sa k odmenám. Ktoré odporúčate?

„Nemusí ísť len o pekné slovo. Odmenou je i to, keď žiaka potľapkáte po chrbte, prváčika pohladíte po líčku. Akýkoľvek telesný kontakt je pre deti dobrý. Bohužiaľ, v spoločnosti už je vytvorená doslova bariéra, ľudia a aj deti sa kontaktov boja. Keď som robila školského psychológa, zistila som, že dotykom sa uhýbajú, akoby čakali, že ich idem udrieť. Neboli pripravení na pozitívny, ale negatívny kontakt. Dlho trvalo, kým ho prijali.“

Hovorí sa, že známky neukazujú úspešnosť žiaka v živote. Je to pravda?

„Myslím, že áno. Vydretí jednotkári sú príliš úzkostliví, snažia sa len reprodukovať. Chýba im rozhľad dvojkárov, trojkárov, ktorí síce všetko prehadzujú z pleca na plece, ale chodia do spoločnosti, nesedia o šiestej doma, sú aktívnejší, samostatnejší. Na vysokých školách bývajú niekedy úspešnejší ako úzkostlivý a neurotický čistý jednotkár. Ale treba povedať i to, že stretávame žiakov, ktorí by mohli byť jednotkármi, ale vzhľadom na to, že nechcú byť vyčlenení mimo kolektívu, snažia sa byť priemerní. Je to cena za to, aby ich deti prijali medzi seba.“

Žiaci sa medzi sebou porovnávajú podľa známok. Je to dobré alebo zlé?

„Naša spoločnosť je na tom založená. Musia sa naučiť vyrovnať sa s tým, že niekto je lepší, niekto horší, niekto priemerný.“

SOŇA REBROVÁ