Oľga Feldeková. FOTO - PETER PROCHÁZKA
„Kedysi na jednej z tých akcií, kde dávajú spisovateľom ceny, mi čašníčka pošepkala: Toto, čo píšu oni, ja dokážem ľavou zadnou. Ale povedzte, mám kedy? A toto je aj môj prípad,“ hovorí OĽGA FELDEKOVÁ, no tú poslednú vetu môže brať úplne vážne len človek hlboko neinformovaný. Veď popri tom, že porodila a vychovala päť detí, popri práci externej redaktorky Nového slova mladých, zostavovateľky antológií mladej slovenskej prózy či dramaturgičky Slovenskej filmovej tvorby je aj autorkou niekoľkých kníh. Značná časť tvorby Oľgy Feldekovej vyšla v týchto dňoch v zbierke Poviedky, ktorej základ tvoria jej dve knihy zo sedemdesiatych rokov Sťahovanie na mieste a Dievča a šťastie.
Akýmsi bonusom knihy je poviedka Keď muži jubilujú o pamätnom literárnom večeri, usporiadanom v istej bratislavskej známej čitárni pri príležitosti päťdesiatin Vincenta Šikulu a vášho manžela Ľubomíra. Prečo ste ju zaradili práve do tejto zbierky?
„Vtedy, v roku 1986, ju aj napriek zmeneným menám oboch aktérov nebol ochotný uverejniť nijaký slovenský časopis. Premiéru mala až predvlani vo vašom denníku.“
Spomeniete si na ten večer ešte niekedy?
„Áno. A keby aj nie, tak to robia iní. Milan Lasica po tom škandále s obľubou zdôrazňoval, ako je vidno, že obaja jubilanti nechodili na Vysokú školu múzických umení. Lebo tam by ich vraj naučili práve to, že piť sa má až po predstavení.“
Okrem poviedok je v knihe aj niekoľko neodoslaných listov. Prečo ste ich neodoslali?
„To je tak. Ja nemám problém s písaním listov, ale s tým, čo nasleduje potom. Zháňať obálky, známky, ísť na poštu, to je tortúra, ktorú nezvládam.“
Netrápilo vás to?
„Ani nie. Išlo väčšinou o adresátov, ktorí by mi aj tak neodpovedali. Navyše, uverejňoval ich český časopis Listy, a tak som už tú potrebu odoslať ich necítila. No a keď sa dostali k adresátom aj cez knižku, tak už je všetko na poriadku.“
O vašej tvorbe sa odborná kritika vyjadruje pochvalne aj v tom zmysle, že máte cit pre detail a jemné komické posuny v pohľade na veci, ako aj to, že sa vyhýbate klišé, často sa vyskytujúcim v ženskom modeli literatúry. Čomu za to vďačíte?
„Tých vplyvov je viac, asi najviac ma ovplyvňovalo priateľstvo s básnikmi trnavskej skupiny, Stachom, Ondrušom a ďalšími. Ja som sa nepohla od svojho muža, oni zasa od neho, a tak sme boli denne spolu a donekonečna sa rozprávali o literatúre.“
A bratislavskí spisovatelia?
„To isté platí aj o Rudovi Slobodovi, s ktorým sme trávili neuveriteľne veľa času. Mám rada peknú vetu, ktorú Sloboda vždy preferoval. On ani v rozhovore nikdy neodpočíval, každá jeho veta sa mohla vytrhnúť z kontextu a bola takou malou poviedkou. Takže aj keby som bola veľmi odolná, niečo sa na mňa nalepiť muselo.“
Zrejme si doma s manželom navzájom konzultujete svoje písania, ako to prebieha?
„Manžel je v tomto oveľa tolerantnejší, moje pripomienky, samozrejme, opatrne formulované, zvyčajne akceptuje. Mňa jeho poznámky k mojim veciam viac zabolia, bránim sa, že on má mužský pohľad na svet, ale v konečnom dôsledku sa ukáže, že má pravdu.“
Čím vás najviac láka žáner poviedky, netúžite napísať román?
„Mám komický pohľad na svet, ktorý sa mi javil vždy smiešny, či presnejšie, že je poskladaný zo smiešnych detailov. Zabávam sa na nich trikrát, keď si ich všimnem, napíšem o nich a potom keď ich čítam svojej rodine. Mám rada tieto krátke útvary, lebo keby som napísala román, ťažko by som donútila rodinu, aby si to vypočula naraz pri mojom čítaní.“
To je naozaj vážny dôvod.
„No dobre. Román je, samozrejme, závideniahodný útvar, ktorý by som raz chcela napísať. Ale povedzte, mám kedy?“
