„Mám 66-ročnú mamu, ktorá je už rok ťažko chorá a väčšinou je v nemocnici. Len keď sa jej stav trošku zlepší, púšťajú ju na nejaký čas domov. Všetci v rodine vieme, že jej život sa chýli ku koncu, ale nevieme, ako jej to uľahčiť, nevieme, ako sa k nej správať. Utešujeme ju, že všetko bude dobre, ale ťažko sa to hovorí, keď tomu sami veľmi neveríme. Keď je doma, celé dni preleží, čítať nevládze, ani televíziu nepozerá. V rodine sme si to zariadili tak, že s ňou stále niekto je, ale pohľad na trpiacu mamu čoraz ťažšie zvládame. Poraďte, ako sa k nej máme správať? Máme sa s ňou rozprávať o zomieraní? Ona o tom asi veľmi hovoriť nechce, len občas povie, nech ju už nenecháme trápiť.“ Jaroslava D.
Toto je veľmi ťažká záležitosť, je to však súčasť života. Tešíme sa, keď niekto prišiel na svet a smútime, keď niekto odchádza. Raz však každý umrie. Byť mu sprievodcom na ceste z tohto sveta je nesmierne dôležité, ale aj náročné. Povedala to okrem iných aj Matka Tereza, a tá o tom už niečo vedela! Podľa mojich skúseností sa väčšina ľudí stavia k umieraniu svojich blízkych asi tak ako pštros k nebezpečenstvu. Nečudujem sa, pretože viem, ako ťažko sa o takýchto veciach hovorí, ako hlboko sa nás to dotýka, ale podľa môjho názoru je lepšie hovoriť o tom. Citlivo a pravdivo. Viem, že smrteľne chorí ľudia to ocenia. Mnohí to beztak tušia, alebo aj vedia (neviem, ako vaša mama, nepíšete o tom priamo, ale z napísaného usudzujem, že to vie) a sú radšej, keď sa okolie s nimi nehrá na slepú babu. Potrebujú sa pripraviť na prechod na iný svet, ukončiť záležitosti na tomto svete. Navyše ide aj o vás, ktorí sa o ňu staráte: aj vám je zaťažko hovoriť niečo, čomu sami neveríte. Občas počujem od svojich známych o peknom odchode starého človeka (hoci vaša mama nie je ešte taká stará!) z tohto života. To by mohlo byť vaším cieľom, ak už sú veci tak ďaleko, že sa jej život chýli ku koncu.
Viem tiež, že skúsení psychiatri, ktorí sa starajú o starých, pomaly sa k smrti blížiacich ľudí, sa venujú aj ich príbuzným. Pretože to tí príbuzní obvykle potrebujú. Neváhajte preto kontaktovať sa s lekárom alebo so psychológom, ak budete cítiť, že vám ubúda síl. Je to v takýchto prípadoch prirodzené.
