Keď kráčam v tlačenici a plecom nechtiac narazím do pleca iného chodca, automaticky poviem: „Prepáčte.“ Dokonca aj keď nie som na vine ja. Ak niekto pre mňa niečo urobí, vždy zareagujem slovom prepáčte namiesto ďakujem. Prečo sa ospravedlňuješ, čudujú sa ľudia. Na to vždy odpoviem: „Prepáč.“ Robím to preto, lebo som Japonec.
My, Japonci, často používame slová, ktorými vyjadrujeme ospravedlnenie. Máme ich niekoľko: gomennasai, sumimasen, moushiwakenai. Ich používanie má vytvárať dobrú atmosféru, niekedy vyjadriť očakávanie. Tu je príklad: Priznal som si chybu, takže očakávam, že aj môj partner si ju pripustí. Keďže som sa ospravedlnil, diskusia bude pokračovať bez hnevu. Niekedy znamená ospravedlnenie aj pochopenie problémov druhých. Keď napríklad počujem o vašom osobnom probléme a poviem, že mi je to ľúto, očakávam, že raz aj vy pre mňa niečo urobíte, ako ja pre vás.
Ak prídete do Japonska a čosi sa vám stane, hneď sa ospravedlňte. Budete považovaní za slušného človeka. Takých ľudí majú Japonci v úcte viac ako ráznych, priebojných. Oproti európskej mentalite je to čosi odlišné. Kniha Japonský turistický sprievodca preto radí cestovateľom, aby boli so svojím zaužívaným „prepáčte“ v Európe opatrní. Pri dopravnej nehode by napríklad mohlo dôjsť k nedorozumeniu, že Japonec berie vinu na seba, hoci nešťastie nezavinil. Nikto nebude skúmať, že povedať „prepáčte“ je v Japonsku samozrejmé za každých okolností. Japoncom sa to vo svete stáva.
Kamarát mi raz povedal: Japonci sa zdajú navonok veľmi slušní, pretože sa neustále ospravedlňujú, ale to je len povrch.
Do istej miery je to pravda. Japonské ospravedlňovanie sa patrí k obyčajnému slušnému správaniu. Neznamená nejaký hlboký prežitok. Ospravedlnenie má totiž v Japonsku tri stupne. Keď sa cítime vinní a musíme sa niekomu ospravedlniť, použijeme druhý stupeň, ktorý neobsahuje iba slovko prepáčte. Je spojený s hlbokým úklonom a hlasným vyslovením ospravedlnenia. Tretí stupeň používame, ak sme urobili čosi hrozné a svoju vinu cítime veľmi intenzívne. Tento druh sa nazýva Dogeza. V hlbokom predklone kľačíme na zemi na kolenách, ruky predpažené a nahlas hovoríme: Je mi to veľmi ľúto.
Myslím si, že tento nezvyčajný, zúfalý akt bude pre mnohých nepochopiteľný. Dogeza je prehnaná, ale to preto, že Japonci sa neustále ospravedlňujú, takže to skutočné, pravé vyjadrenie ľútosti už treba iba preháňať. V histórii Japonska možno často vidieť scény ľudí vyjadrujúcich Dogeza.
Budete si asi myslieť, že Japonci sú veľmi čudní, pretože nie sú fanúšikmi ospravedlnení cez súdne procesy. Majú radi akt ospravedlnenia a potom proces, v ktorom sa usilujú odpustiť. Napriek tomu, že vám napokon nebude odpustené, aj to je dobrý výsledok. Nezabudnite na ospravedlnenie, ak ste v pracovnom či súkromnom kontakte s Japoncami. Kvôli úspechu a šťastnému životu. Myslím si totiž, že naša mentalita sa v tomto smere len tak ľahko nezmení.
Masahiko
