FOTO - Ľuboš Pilc
Na jednej strane hyperobchody nenávidím, na druhej návidím. Zásadne totiž nakupujem tak, ako náhodou radia aj psychológovia - to čo potrebujem. Bum-bum-bum a rýchlo preč. Servis, sieť „olej“. Hyperobchody ma často nútia absolvovať torTÚRU po svojich obrovských prevádzkach za tým, čo je nevyhnutné - doplniť zásoby všehodruhu. Vchádza sa na jednej strane a vychádza o mnoho a mnoho štvorcových metrov ďalej. Okrem mäsa, iných potravín a kníh ma nebaví nakupovať nič (na seba už vôbec nie). Iným komoditám nerozumiem. Keď sme s manželkou a deťmi na takomto type rodinného výletu, moja životnosť vo vnútri je maximálne tridsať minút. Od vstupu po útek na pokraji šialenosti. Začína to miernou nervozitou a končí zúrivosťou. Na parkovisku potom sedím v aute, čítam noviny a čakám na moje baby. Myslím, že nie som jediný.
Veľké obchody so všetkým sú na to, aby ste urobili raz za týždeň veľký nákup. Malé obchodíky na rohu ulíc a na sídliskách sú zase na to, aby ste tam vybehli, keď zabudnete kúpiť horčicu. Malí obchodníci sú z toho nešťastní, ale nemôžu si diktovať. Diktujú veľkí. V mojom malom obchodíku na rohu ulice ma poznajú. S majiteľom a pokladníkom v jednej osobe sme voľakedy spolu sedeli v mestskom zastupiteľstve a jednu predavačku poznám z pionierskeho tábora. Keď odo mňa berie prázdne fľaše, tak sa vždy na seba usmejeme. „Fľaša“ bola hra, ktorá vtedy v tábore letela. Vo veľkých obchodoch býva veľa ľudí a väčšinou máte problém nájsť človeka predavača. Tie najväčšie nákupné a zábavné centrá sú plné kaviarničiek, v ktorých to veľa stojí a nestoja za veľa, pizzerií, stánkov s rýchloobčerstvením a preštylizovaných pubov. „Je to natreté na staro“, smial sa môj kamarát, keď sme do jedného pubu omylom aj vstúpili.
Dosť však bolo zvýšenej kritickosti a odporu. Pre mňa by boli tieto centrá úplne na figu borovú, ak… Ak by tam neboli dobré kníhkupectvá a niektoré stánky s občerstvením, kde dostanete kúpiť celkom chutnú špecialitu napríklad indickej kuchyne. Zjete ju síce v hypersterilnom prostredí, ale to, čo je na „tanieri“, občas stojí za to. Úplnou jednotkou, podľa mňa, sú však detské kútiky. Sú výborne vybavené personálne i svojimi atrakciami. Moja malá dcéra tieto „odkladacie“ zariadenia volá škôlka a sú pre ňu najväčšou atrakciou Bratislavy. Know-how detských kútikov ma inšpiroval ku projektu „Mužský kútik“. Manželka s deťmi by vás tam odovzdali, aby mohli bez nervov prezerať a nakupovať. Dostanete číslo, sympatický výčapník vás posadí k iným odloženým manželom a položí pred vás pivo. Na veľkej projekčnej obrazovke ide nejaký futbal. Vy popíjate, pozeráte a debatujete, až kým si vás rodina nevyzdvihne…
Oliver Lippo
