Siedmy európsky kongres fair play, ktorý sa v sobotu skončil v Bratislave za účasti takmer štyridsiatky delegátov z 18 krajín, bol míľnikom v boji za čestnosť v športe. Na záver rokovania to uviedol prezident Európskeho hnutia fair play (EFPM) Carlos Goncalves z Portugalska. Téma štvordňového podujatia znela – Fair play správanie vo vrcholovom športe a jeho vplyv na mládež. Na stretnutí sa, prirodzene, hovorilo o cti, poctivosti, úlohe vrcholového športovca ako reprezentanta hodnôt ušľachtilého konania v širších súvislostiach, než uvádzala hlavná téma.
Šport má aj odstrašujúce príklady
Kapacity svetového športu (v Bratislave bolo sedem olympijských víťazov) i známi vedci z oblasti telesnej kultúry označili hodnoty čestnej hry za ohrozené. Šéfka klubu fair play Slovenského olympijského výboru, členka exekutívy EFPM Katarína Lokšová-Ráczová uviedla, že zmysel pre fair play klesá s narastajúcim vekom. Vychádzala zo zistení, ktoré v Bratislave predniesol český psychológ Pavel Slepička. Prieskum profesora na pražskej Karlovej univerzite ukázal, že do dvanástich rokov mladí futbalisti chápu pravidlá s rešpektom k súperovi. Osemásťroční ale už považujú za fér „ohľaduplný“ či taktický faul. Tréneri tak rozmýšľajú tamer bezvýhradne. Katarína Ráczová-Lokšová, naša bývalá skvelá šermiarka, strieborná z majstrovstiev sveta 1978, pripustila dokonca, že šport môže byť až odstrašujúci. Uviedla príklad. „Zamrazilo ma, keď som sa dopočula o dopingu na paralympijských hrách a skutočnosť, že sa na toto podujatie podarilo prepašovať zdravých športovcov.“
Doping – nepriateľ číslo 1
Za najväčšieho nepriateľa princípov fair play účastníci i hostia kongresu označovali predovšetkým doping. Plavecká majsterka sveta a strieborná z olympiády Martina Moravcová potvrdila určitú bezmocnosť boja proti nedovoleným preparátom súčasnými prostriedkami a pravidlami.
„Na majstrovstvách sveta 1998 som skončila tretia za dvoma Číňankami, ktorým neskôr dokázali požitie dopingu. Každý mi potom blahoželal ako víťazke. Čo z toho, najvzácnejšiu medailu zo svetového šampionátu v päťdesiatke ešte nemám. Doping je morálny zločin voči ostatným športovcom, ak už neberieme do úvahy, že dopujúci športovec si ničí vlastné zdravie. Vývoj nedovolených prostriedkov je, žiaľ, vždy o krôčik pred konrolou. Podľa mňa by pomohli jasnejšie predpisy. V prvom rade prísna kategorizácia preparátov a v druhom okamžitý doživotný zákaz činnosti športovcovi, ktorý použil ‘tvrdý‘ doping,“ povedala najlepšia slovenská športovkyňa vlaňajška.
Kanoistický majster sveta Juraj Bača uviedol zaujímavú skúsenosť. „Sprvoti som o dopujúcich súperoch dozvedal zo šuškačky. Človek ju môže a nemusí brať vážne. Potom som spoznal športovcov, vždy neúspešných, ktorí presne vytárali kto, kde, čo bral. Tak som sa dostal do obrazu. Tí žalujúci chcú zostať v anonymite, to tiež nie je fér. Domnievam sa, že dopingové riziko podstupujú športovci, ktorí sú z formy alebo takí, ktorých neúnosne ženie vpred vidina peňazí,“ povedal Komárňan, študent psychológie.
Súkromie ako „vec verejná“?
Veľa sa hovorilo o súkromí slávnych ľudí ako „veci verejnej“. Kedy je jeho zverejňovanie nevkusné, kedy potrebné. K. Ráczová-Lokšová sa zamyslela. „Tá hranica je ťažko odhadnuteľná. Pán Vengloš mi raz povedal, že čin francúzskeho futbalistu Manchester United Erica Cantonu, ktorý po odchode zo štadióna napadol fanúšika, bol skratkovým konaním. Som na pochybnostiach, či si ho športový idol môže dovoliť. Rakúsky zjazdár Hermann Maier je nepochybne veľkou osobnosťou. Je však príkladom, ak po veľkých víťazstvách rozbije bar? Nechcela by som, aby bol vzorom pre môjho syna,“ uvažovala šéfka nášho klubu fair play. Na otázku – aký príklad fair play mala Katarína Ráczová—Lokšová, odpovedala okamžite: „Rodičov.“
PETER FUKATSCH
