V poslednom čase som na domácich javiskách videla zopár takých zastaraných, netvorivých inscenácií, že som sa pristihla, ako počas predstavenia podvedome odvraciam hlavu, aby som sa nemusela pozerať na hercov v úbohých, plocho načrtnutých úlohách, v nedôstojných pozíciách, na herečky, ktoré mali svojimi odvážnymi výstrihmi zamaskovať provinčnú prázdnotu okolo seba. Cítila som sa trápne. Títo herci, mnohí veľmi talentovaní, nie sú a v prostredí, ktoré ich obklopuje, ani nemôžu byť celí sami sebou, povedala som si s nestarnúcim Grotowským.

Slávny poľský režisér vedel, že podstata hereckého umenia tkvie v tom, že musí byť „úplným aktom“. Čo si pod tým konkrétne predstavoval? „Herec má to, čo robí, robiť celou svojou bytosťou, a nie len ohraničeným, teda strnulým gestom ruky, nohy, mimikou tváre, logickým akcentom či napokon myšlienkou, ktorá nie je schopná celý organizmus riadiť.“ Medzi hercom, ktorý hrá práve opísaným spôsobom, a „úplným“ hercom je vraj taký rozdiel ako medzi kusom opracovaného dreva a stromom.

Pre vás, ktorí v divadle hľadáte viac ako zdivadelnené televízne inscenácie či poklesnuté estrády, mám v ponuke jeden menší lesík. Ak prídete na predstavenie Okien, brehov, pozostalostí, ktoré v prenajatom bratislavskom Divadle Stoka hrá Združenie pre súčasnú operu – Voľné zoskupenie, nedajte sa odradiť prázdnym čiernym javiskom s niekoľkými stoličkami, ba ani zámerne trocha ochotníckym začiatkom. To, čo príde potom, je o hercoch a s hercami, ktorí sa nechcú stať kusmi dreva. Môžeme v tom vidieť hlbšie paralely, teatrológovia si vychutnajú pomyselný režisérsky duel Kantor verzus Grotowski.

Nech už vám táto snaha o sebavyjadrenie, ktorá vznikla metódou fixovaných kolektívnych improvizácií, bude asociovať hocičo, jedno si trúfam zaručiť: nebudete sa musieť hanbiť. Ľubo Burgr, Laco Kerata, Zuzana Ožvoldíková, Vlado Zboroň a Dušan Vicen, režírovaní, ako sa píše v programe, vyššou mocou, v kostýmoch Zuzany Piussi urobili „na kolene“ dôstojnú inscenáciu.

ANNA GRUSKOVÁ

(Autorka je teatrologička)