na linke do Európy, zažila alarm s ozbrojencami. „Nemuseli sme ležať, len sme sedeli. Upokojovali nás, že sa nemáme hýbať, nenastala žiadna panika. Keď lietadlo prekontrolovali, odleteli sme. Nemala som strach. Len som bola strašne unavená.“
Na letisku sa cítila úplne bezpečne. Všade policajti a stráže. Prehliadky pasažierov vraj boli úplne bežné. „Iba keď to zapípalo pri kontrole príručnej batožiny, hľadali všetky kovové predmety. Brali aj príbory, manikúrové nožničky, pilníky, ostré predmety, všetko nenávratne. Keď sme prileteli do Düsseldorfu, na letisku niekomu zobrali dokonca z veľkej batožiny príbor alebo manikúrové nožničky,“ dodáva Mária už v spoločnosti otca, ktorý si po ňu prišiel do Schwechatu.
Podľa Miroslava Kováčika, ktorý bol v čase teroristického útoku na USA na konferencii v Portlande a podľa plánu sa mal vrátiť v piatok, „na letiskách v Amerike je jeden veľký chaos. Hoci vám na terminále v letiskovej hale oznamujú najbližšie lety, skutočnosť je iná a ani letiskový personál nevie povedať, ktorý let na druhý deň naozaj odštartuje“.
V Portlande ho vnútroštátnou linkou poslali do Chicaga, vraj odtiaľ sa už lieta do Európy. V Chicagu sa mu však podarilo najbližší voľný let rezervovať až na 23. septembra. Čakal niekoľko hodín v hale, či sa na poslednú chvíľu neuvoľní niečo do Európy. „Mal som šťastie. Niekto nestihol dobehnúť na let do Milána,“ opisoval situáciu pán Kováčik, ktorý cez Miláno priletel do rakúskeho Schwechatu v sobotu napoludnie. Doteraz však nemá batožinu, ktorá sa počas letu stratila.
„Kontrola na vnútroštátnych linkách je stále skutočne slabá,“ všimol si, „tam nie sú zvyknutí prísnejšie kontrolovať. Zažil som, ako šéf len dával zamestnancom inštrukcie, ako kontrolovať pasažierov na letisku.“ Cestujúci cez oceán sú radi, ak sa im podarí získať let ktorýmkoľvek smerom do Európy. Nútene predĺžené pobyty si musia hradiť sami.
Na Slovensku zatiaľ čaká množstvo rodín na návrat svojich blízkych. „Sú to strašné nervy,“ priznáva sa Bratislavčanka Ľudmila Palušková, ktorá dennodenne čaká, kedy sa jej konečne vráti 23-ročná dcéra Lucia z Atlanty. „Nemôže sa odtiaľ pohnúť. Najbližšiu letenku dostala až na štvrtok. Človek sa len modlí, aby Američania dovtedy nepodnikli žiadnu vojenskú akciu. Lebo, čo bude potom, nik nevie,“ povzdychne si.
Autor: TÁŇA RUNDESOVÁMIRKA HOROBOVÁ
