Predstava, že kuči sú chudobní, je mylná. V afganských pomeroch sú totiž veľkovýrobcami potravín. Dobytok, mlieko, syry, vlna a mäso sa stále dobre predávajú. Biedni sú len tí, ktorým v obdobiach sucha uhynul dobytok.
Vláda má však hrubšie delenie. V prvej skupine sú tzv. oburí – križujúci. Putujú po území od Iránu až po Kalkatu a Bombaj v Indii a odmietajú uznať, že svet je rozdelený štátnymi hranicami. V 30. rokoch minulého storočia prekračovalo afgansko-pakistanskú hranicu pravidelne dvestotisíc nomádov.
Druhú skupinu tvoria rairi oburí – nekrižujúci. Pohybujú sa len po Afganistane.
Poslednou a zároveň jedinou skupinou, s ktorou sú v poslednom čase problémy, sú tzv. dehnišín. Tí prestali z rôznych dôvodov kočovať, usadili sa v dedinách, ale trvajú na tom, že sú kuči.
