Až doteraz sa parlamentné a vládne stanoviská k národnej pozícii týkali najmä toho, ako má únia fungovať. Či s rotujúcim predsedníctvom, alebo so stálym predsedom, či s Európskou komisiou s 25 hlasujúcimi členmi, alebo len s pätnástimi. Návrh KDH na vypustenie Charty základných práv Európskej únie z textu ústavnej zmluvy je iného druhu. Netýka sa totiž fungovania, ale samotnej podstaty EÚ.
Chartu základných práv nevymyslel Konvent o budúcnosti Európy, ale ju jednomyseľne prijali členské štáty únie už v roku 2000 na summite v Nice. Prijali ju síce ako politický dokument, ale žiadna kandidátska krajina ani žiadna politická strana takej krajiny nemôžu o sebe tvrdiť, že keď sa do únie hlásili, tak netušili, že sa hlásia do spoločenstva, ktoré sa s chartou stotožnilo. Konvent v nej neurobil žiadne zmeny, iba ju zahrnul do ústavnej zmluvy ako jej druhú časť, čím by nadobudla právnu záväznosť. Podľa Radoslava Procházku, odborníka na európske a ústavné právo, je práve zakotvenie katalógu základných práv „najzrejmejším kladom celého návrhu ústavnej zmluvy“. Práve tento „najzrejmejší klad“ chce KDH z ústavnej zmluvy vyhodiť. Obáva sa totiž, že by zákaz akejkoľvek diskriminácie, obsiahnutý v charte, zaručil právo na manželstvo a rodinu aj homosexuálnym párom. Že by z práva na súkromie bolo možné odvodiť právo na potrat a že by právo na kultúrnu rozmanitosť sťažilo integráciu emigrantov s inou kultúrou. Hoci každý má „právo“ na vlastné fóbie, nedá sa z neho odvodiť nárok, že ich treba povýšiť na štátnu politiku.
Prezidentský kandidát František Mikloško v mene svojej strany vyhlásil: „Sme rozhodnutí sa voči takej ústave s chartou vzoprieť.“ Ide o to, že KDH, ktoré sa vzpiera charte a ústave, vzpiera sa aj únii. Nielen takej, aká bude po rozšírení, ale aj tej, aká je už dnes.
