Viete, že jedinou slovenskou skupinou, ktorej každý nový singel sa umiestni v Top 10 v českých rádiách, je No Name? A že z albumov predávajú viac než štyridsaťtisíc kusov? Ako je to možné?
Príjemnou atmosférou pôsobiace aranžmány, priamočiare presné texty, inštrumentálna vyspelosť a naliehavá interpretácia dáva priestor na nájdenie sa poslucháčovi ktorejkoľvek vekovej kategórie. Dvanásť piesní nabitých energiou, zmyselnosťou a triezvym pohľadom na to, čo život prináša. Prerušme však ódy, ktoré na adresu nového albumu No Name chrlí na svojej internetovej stránke vydavateľ.
Štvrtý radový album nahrala mladá formácia po dvoch rokoch štúdiového pôstu. Čakať však nejakú zmenu alebo štýlové posuny je naivné. No Name si stále hrajú gitarový poprock, ktorý mohol rovnako dobre vzniknúť pred desiatimi rokmi. Ich úspech stojí na pesničkách určených pre čo najširšie publikum, ale na novinke priamočiare hitovky typu Žily nenájdete. Už úvodné syntetizátorové intro v prvej skladbe je klišé – zvukom i obsahom. Zvyšok pokračuje v rovnakom duchu, akurát pribudnú kostrbaté verše: „Za normálnych okolností/ by som čítal noviny/ no riešime tvoje biologické hodiny/ cítim sa jak na poprave/ ultimátum dala si/ nezdá sa ti/ že je to pritiahnuté za vlasy?/ nejako sa dohodneme/ veď nie sme Indiáni z hôr/ na všetko zlé zabudneme/ nemôžeš za to, že si narodená skôr.“
No Name mnohí pasujú za domácu skupinu č. 1. Je to pravda, ak vychádzame z čísiel predaja. V ich skladbách však je len málo toho, čo by mohlo zaujímať poslucháčov nehovoriacich po slovensky a česky. Kým kedysi bola populárna hudba generačnou výpoveďou, dnes hovorí iba sama osebe. V prípade No Name sa ponúka múdrosť zo starej rozprávky – Ak uhádneš moje meno, nechcem ťa, ale ak ho neuhádneš, vezmem ťa.
