O čom by sa mohli porozprávať Marilyn Monroe a princezná Diana s Ježišom Kristom, čo robí Stalin vedľa Reagana a čo má spoločné Abraham Lincoln s Leninom? Ťažko povedať, ale práve takto vedľa seba umiestnil ich tváre na obálku svojej knihy sám autor Jozef Kozaňák. Odvážlivec, ktorý sa v jedinej útlej knihe pokúsil vo fragmentoch zachytiť históriu a súčasnosť ľudstva videnú očami človeka z jedného nám zvlášť blízkeho kúska zeme.

Trpezlivo – však to trvalo tridsať rokov – preosial vlastnými rukami nepreberné množstvo faktov i predstáv o ľudskej spoločnosti a zhrnul ich do svojho projektu „jednotnej svetovej civilizácie“, ktorá by mala (konečne!) smerovať z doterajšieho chaotického vývoja na cestu do strateného Raja s veľkým R.

Ak by sme brali jeho knihu iba takto, bol by to projekt ako vystrihnutý z vízií utopistov všetkých čias. Sám autor však cíti, že to s tým Rajom na zemi nebude také horúce: „Nerobím si ilúzie o blízkom nastolení prijateľných podmienok pre rozvoj ľudstva ani nemám mesiášske ambície na záchranu sveta.“

Preto kôpka historických ponaučení, filozofických a morálnych úvah a futorologických vízií, ktoré Kozaňák zhromaždil, má svoje zvláštne, akési insitné čaro. Možno by sa dala porovnať s čudesnou zmeskou vína, v ktorej miestami zacítite niečo z plnej chuti cabernetu vypestovaného na slnkom zaliatych svahoch Kalifornie – „verím v ľudskú dôstojnosť, jedinečnosť osobnosti, vo vzájomnú toleranciu, cit pre správne konanie“ – ktorou občas prerazí trpká chuť slovenskej frankovky. „Nechcem, aby moje vnúčatá prežili podobne premrhaný život ako ja, a preto vypovedám, hľadám východiská.“

Pred čitateľom nestojí ambiciózny mesiáš, ale obyčajný rozmýšľajúci človek, ktorý sa chce na sklonku života poctivo vyrovnať so svetom aj sám so sebou. Preto je škoda, že tak šetrí pozoruhodnými momentkami zo svojho života. Čo je však najsympatickejšie: Aj keď vie, že Boha niet, hľadá kľúče k svojmu Raju.

Možno ich už našiel, lebo sa nenechal zlomiť osudom a napísal knihu o viere v schopnosti a silu človeka.