Príbuzným fúzača dubového je fúzač alpský. FOTO – AUTOR
Na dubové polená sa pozlietali fúzače dubové zo širokého okolia. Boli tu samčeky aj samičky. Pozorne som sa vžil do ich intímneho života. Boli to naháňačky, hry lásky a objímania. Samček je dlhý asi osemnásť milimetrov, štíhly, zamatovočierny. Štít mu zdobia žlté škvrny, na krovkách má päť žltých zahnutých pásov. Naozaj nádherný chrobák. Samička je sfarbená podobne, len niektoré pásiky na krovkách má neúplné. Fúzače pripomínajú svojím vzhľadom osy. Ešte aj ich pohyb po kláte je zvláštne rýchly a trhaný, ako to robí osa.
Cez poludnie sa slnko oprelo o siahovicu polien. Menšia samička vybehla z úkrytu a prudko zastala. Žltočervené tykadlá začala obracať a natáčať každé iným smerom. Na tykadlách má fúzač zmyslové bunky. Uvedomil som si, že samička skúma pomocou nich takmer všetko – stav ovzdušia, teplotu vzduchu, rôzne záchvevy, otrasy, čo zapôsobilo aj vtedy, keď som sa k nej približoval s fotoaparátom. Stačilo, že na samičku sadol tieň, a už jej nebolo.
Spoza konca polena sa rozbehol veľký samček fúzača dubového. Prilákali ho omamujúce vône, ktoré tu zanechala samička. Zastavil sa na mieste, kde pred chvíľou stála, zvŕtal sa, trhano behal hore-dolu, až zastal na rapavej kôre. Samička nedala na seba dlho čakať. Vybehla z tieňa von na teplé lúče a začala sa naháňačka. Samček utekal za samičkou, zaliezali nakrátko aj do prasklín dreva, prebehli na zem a potom znovu na vrchné, slnkom osvietené kláty. Teplo majú veľmi rady. Keď sa konečne svadobné naháňačky skončili, fúzače sa priklonili k sebe a tykadlami sa ohmatávali. Obe pohlavia majú na tykadlách krátke hmatové štetiny, pri stretnutí si ich otierajú o seba, a tak si overujú totožnosť svojho druhu. Potvrdenie svadby a nasledovné párenie fúzače prejavili aj hlasom. Akonáhle sa párik objal, najprv tykadlami a potom i telom, začal samček vydávať jemné, vŕzgavé zvuky. Takto „striduluje“ pri vzrušení trením základov kroviek o bázu štítu.
Jarné nahováračky a párenie netrvali dlho. Samička vyhrýzla do kôry malú ryhu a zniesla vajíčko. Takto to urobila niekoľkokrát. O dva týždne sa liahli malé belavé larvičky s drobnou tmavšou hlavou. Vtedy sme už mali dubové drevo dovezené vo dvore. Larvy si pod kôrou v lyku vyhrýzli dlhú spleť úzkych chodbičiek, a tam žili dva roky.
IVAN KŇAZE
