Väčšinu ostrovanov ako Malcolma Greena živí komerčný rybolov.
lávali na Tristan da Cunha zbytočne.
O neustálom vetre na ostrove sa dozvie návštevník už počas letu z Kapského Mesta. Okrem iného napríklad aj to, že vlani zmietol do mora miestnu kravu. „Keby bol len o trochu silnejší, ľudia by na Tristane nevydržali,“ upokojuje spolucestujúcich pani Greenová z ostrova.
To, ako Tristan da Cunha posúva hranice ľudskej prispôsobivosti, potvrdí neskôr aj pristávanie. Miniatúrne lietadielko sa chvíľu otáča ako automatická práčka a potom zázrakom trafí do krátkeho asfaltového pásu. „Prosím vás, aký vietor,“ víta nezdravo vyzerajúcich cestujúcich pán Glass. Jeho prastarý otec sa na Tristan prisťahoval z Edinburghu a on tu dnes dohliada na riedku leteckú premávku „Stavte sa, že v Škótsku fúka silnejší,“ dodáva na povzbudenie.
Je to jasné, na Tristane sa žije v neotrasiteľne dobrej nálade.
Príbeh na pokračovanie
Miniletisko v hlavnom „meste“ Edinburgh of Seven Seas tvorí naozaj len spomínaný asfaltový pásik. Ten na jednej strane končí v skalách, na opačnej ho utína more. Pristávať tu môžu len malé, maximálne osemnásťmiestne lietadlá, čo sa podpisuje aj na počte návštevníkov. V letiskovej „hale“ s rozmermi autobusovej zastávky visia portréty kráľovnej Alžbety II. a Tonyho Blaira. Vitajte v Juhoatlantickej britskej ríši, stojí tu na billboarde, ktorý podrobne vysvetľuje, ako je Tristan da Cunha spravovaný vzdialeným ostrovom Svätá Helena, na ktorý dohliada londýnska vláda.
Ako všade inde na Tristane, aj tu sú v ponuke poštové známky, ktoré dnes ostrovu prinášajú väčšinu príjmov zo zahraničného obchodu.
Tristan da Cunha je súostrovím piatich ostrovčekov s menami Tristan, Inaccessible (Neprístupný ostrov), Nightingale (Slávik), Middle (Prostredný ostrov) a Stoltenhoff. História ich napínavej kolonizácie, ktorú ovláda a na požiadanie hrdo rozpovie ktorýkoľvek z tristo obyvateľov, sa počúva ako rozhlasový príbeh na pokračovanie. Presne tak je na Tristane aj prezentovaná.
Objaviteľ na ostrov ani nevystúpil
Ostrov objavil v roku 1506 portugalský moreplavec Tristâo d‘Acunha. Aj vtedy ostrovom zmietala víchrica a d‘Acunha sa bál vylodiť. Pevninu preto pomenoval po sebe len zdiaľky. Na prvého stáleho obyvateľa si ostrov musel počkať ďalších 304 rokov. Stal sa ním Američan Jonathan Lambert zo Salemu v štáte Massachusetts, ktorý sa v roku 1810 sám vyhlásil za majiteľa všetkých piatich ostrovov. Svoj nárok potvrdil dokonca písomne inzerátom v novinách Boston Gazette, ktorý do redakcie dorazil až o rok neskôr. Lambert premenoval súostrovie dosť nevhodne na Islands of Refreshment (Ostrovy občerstvenia). Dlho si ich však neužil, pretože sa s dvoma spoločníkmi v roku 1812 utopil na provizórnom člne. Podľa miestnej legendy však niekde na ostrove ukryl zlatý poklad. Rozmach na Tristane nastal až pod britskou vlajkou v roku 1815, paradoxne, vďaka francúzskemu cisárovi Napoleonovi. Kvôli nemu bol ostrov anektovaný ako preventívne opatrenie proti cisárovmu prípadnému úteku zo Svätej Heleny.
Hoci to z tejto mapy tak nevyzerá, Tristan da Cunha je zemepisne naozaj najbližšie k antarktickému pásmu. Ostrovný marketing hovorí, že je to najvzdialenejší obývaný ostrov – bližšie k Antarktíde nežijú stáli obyvatelia nikde.
Stroskotanci
Prvý stály osadník z Británie, William Glass, žil až do roku 1821 na ostrove sám so svojou rodinou. V tom roku ho bez ohlásenia navštívila kompletná posádka 450-tonovej lode Blenden Hall. V nepriaznivom počasí stroskotala pri Neprístupnom ostrove, kde sa niekoľko týždňov živila vtákmi a tučniakmi. Potom si zmontovala improvizovaný čln a na ňom sa doplavila na neďaleký Tristan.
Pri Neprístupnom ostrove zamiešal tunajší vietor karty aj maliarovi Augustovi Earleovi, ktorý sa tadiaľ v roku 1824 plavil z Ria do Kapského Mesta. Earle si s ťažkosťami zaobstaral povolenie na vylodenie, aby na ostrove mohol maľovať. Víchrica, ktorá mu znemožnila spiatočnú cestu, jeho pobyt predĺžila na osem mesiacov. Počas nich mal stroskotanec k dispozícii len farby a štetce. Neskôr sa na ostrov vrátil na palube lode Charlesa Darwina HMS Beagle, aby pre známeho vedca namaľoval tunajšie nezvyčajné živočíchy.
Nevesty z dovozu
V roku 1827 bolo na Tristane prvé sčítanie ľudu. Výsledok: 14 obyvateľov, z nich päť slobodných mužov. Mužskú populáciu v priebehu devätnásteho storočia pravidelne zvyšovali stroskotané lode. Ich kapitáni boli potom často diskrétne poverení hľadaním vhodných neviest na okolitých ostrovoch. Kapitáni radi vyhoveli a občas so sebou priviezli niekoľko „dobrovoľníčok“.
V päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia ostrovanov trápil hlad. Dopočul sa o tom aj biskup Gray z Kapského Mesta, ktorý sa vzápätí vydal na záchrannú misiu. Situácia vraj bola vážna, ale nie kritická. Napriek tomu až 46 zo 71 vtedajších obyvateľov Tristanu požiadalo o vysťahovanie do Južnej Afriky. Biskup po nich poslal špeciálnu loď.
Ďalšia dôležitá, tentoraz dokonca kráľovská návšteva sa uskutočnila v roku 1867, keď na Tristan priplával vojvoda z Edinburghu. Ten priniesol ostrovanom nedostatkové sviečky, zápalky a víno a osobne navštívil každú domácnosť. Na jeho počesť dali ostrovania dovtedy bezmennému prístavu meno Edinburgh.
Najzdravšie zuby
Pri druhom sčítaní obyvateľov v roku 1881 sa napočítalo už 110 ľudí. Ich počet opäť klesol o päť rokov neskôr, keď biedna zemiaková žatva vyhnala osemnásť mužov na barterovú misiu člnom, z ktorej sa nikdy nevrátili. O publicitu smútiaceho Tristanu sa v londýnskych Timesoch postaral novinár Douglas Gane s výzvou, aby „impérium na ostrovanov nezabúdalo“.
Dvadsiate storočie prinieslo na ostrov podnikateľského ducha, hoci najprv bez úspechu. Juhoafričan P. C. Keytel tu v roku 1908 ako prvý otestoval komerčný rybolov a chov oviec. Prvé ovce však podľahli akejsi nákaze a ryby nebolo v miestnej klíme možné poriadne vysušiť.
Prvá svetová vojna znamenala pre ostrov desať rokov úplnej izolácie, ktorú po vojne vystriedal obrovský, predovšetkým vedecký, záujem. V priebehu tridsiatych rokov absolvovali osadníci sériu rôznych zdravotných prehliadok, z ktorých okrem iného vyplynulo, že majú najzdravšie zuby na svete.
Komunistická utópia
V roku 1930 stroskotala v blízkosti Tristanu dánska loď Copenhagen. Pri tragédii zahynula jej kompletná posádka a prvé torzá vyplavilo na Tristan až počas druhej svetovej vojny. Predchádzalo jej štedré zásobovanie všetkými tovarmi z juhoafrického Durbanu. Navyše, vojna priniesla na ostrov technologický pokrok. Začalo sa tu napríklad monitorovať počasie. Na stavbe viacúčelovej stanice Radio and Weather Station sa podieľali aj ostrovania, ktorým Briti a Juhoafričania tradične platili tovarom.
Ostrov bol svojím spôsobom dlho komunistickou utópiou, pretože až do decembra 1942 tu neboli v obehu žiadne peniaze. Vojna ostrovanov ešte viac zblížila s Južnou Afrikou, ktorej zverili do správy meterologickú stanicu. Juhoafričania ju riadia dodnes, rovnako ako tunajší rybolov. Po vojne dostal ostrov od Británie vlastných administrátorov. Prvý z nich, Hugh Elliot, prišiel s nápadom vydávať dnes medzi filatelistami veľmi žiadané poštové známky.
Výbuch sopky
Rok 1961, alias „rok vulkánu“, bol na ostrove nabitý udalosťami ako nikdy predtým. Šiesteho augusta explodovala sopka, o ktorej sa dovtedy predpokladalo, že je dávno vyhasnutá. Administrátor celú prístavnú osadu evakuoval na zemiakové pole, a keď sa zápach síry stal neznesiteľným, na priľahlý ostrov Nightingale. V priebehu nasledujúceho týždňa bolo súostrovie úplne vyprázdnené, s výnimkou domácich zvierat. Všetkým 290 ostrovanom poskytli azyl v Kapskom Meste, odkiaľ čoskoro odišli do Veľkej Británie. Tam niekoľkí po príchode zomreli na bežné infekcie.
Sopka na Tristane chrlila lávu ešte na Vianoce 1961 a nádej na návrat bola minimálna. Januárová expedícia z Južnej Afriky však ukázala, že sopka zničila len jedno obydlie. Prežila aj väčšina domácich zvierat. Psy a mačky však zdiveli.
Prístav Edinburgh of Seven Seas väčšinou prikrýva hustá hmla. FOTO – AUTOR
Ostrovná idylka
Ostrovania medzitým prežili jednu z najhorších zím v Británii. O zvyšky dobrej nálady ich pripravili davy lekárov a novinárov, ktorí ich prenasledovali na každom kroku. Na Tristan sa smeli vrátiť až v apríli 1963 po 18 mesiacoch v nedobrovoľnom exile. Z 268 ľudí evakuovaných v roku 1961 ich v Británii zostalo len 14. Ďalších päť starších ostrovanov tam zomrelo, ale v rovnakom období sa narodilo osem detí. Štyri ostrovanky sa vydali za Angličanov, ktorí sa s nimi presťahovali na Tristan.
Dnes žije tristo obyvateľov v 80 rodinách, ktoré sa delia o šesť miestnych priezvisk a jediné „predmestie“ s úhľadnými domčekmi. Centrum prístavnej osady tvorí päťdesiatmetrová ulica, do ktorej sa zmestili pošta, hotel, supermarket, internetová kaviareň a požičovňa videokaziet. Hitmi tretieho tisícročia sú vlastná rozhlasová stanica a verejné kúpalisko (len pre otužilcov). Ostrovania sú zdraví, srdeční a výreční. Ak si však na Tristane chcete pohovoriť o niečom inom ako o Tristane a jeho dejinách, máte smolu.
Juhoatlantická britská ríša
Riedko osídlené ostrovné územia Spojeného kráľovstva spravuje Londýn ako dva zámorské celky: Falklandské ostrovy a Svätú Helenu s dependenciami. Pod guvernéra Svätej Heleny patrí ostrovček Ascension, známy rozhlasovou stanicou a zariadením NASA, a súostrovie Tristan da Cunha. V celej kolónii Svätej Heleny žije na ploche 410 km štvorcových 7400 obyvateľov, z toho v dependencii Tristan na necelých sto km štvorcových tristo obyvateľov so siedmimi miestnymi priezviskami: Glass, Green, Hagan, Laverello, Repetto, Rogers a Swain.
(rl)
Autor: Roman Lipták, Tristan da Cunha
