Ada je veľmi láskavá a neublížila by ani muche, ale z mačiek je naozaj nervózna. Hugo unikol vďaka Lojzovi jej tesákom iba o centimetre.
Lojza nám priniesli deti od susedov mesiac potom, čo sme pochovali Pepinu. Tú poznala celá Trnávka, lebo každé ráno od zastávky trolejbusu, kam nás chodila odprevadiť, zašla k mäsiarovi, kde dostala raňajky, a potom obišla všetkých psov v okolí, aby im zdôraznila, že ona je slobodná, kým oni nie. Keď cítila koniec, ľahla si do detskej izby, hoci spravidla spávala pri dverách do domu.
Pepina bola mimoriadne inteligentná, Lojzo je skôr dobrák. Aj on je slobodný, ale viackrát na to doplatil. Pred dvoma rokmi neprišiel tri dni domov a už sme ho začali oplakávať, keď sa objavil úplne vyčerpaný a dohryzený od veľkého psa. Obdivoval som ho, ako odovzdane išiel so mnou k veterinárovi a potom nám dva týždne dovolil bez odporu pchať do zašitej rany striekačku s vlažným roztokom, ktorým sme mu ju vymývali.
Lojzovi rodičia sú neznámi, má srsť pudla, ale pudel to nie je. Keď sme ho prvý raz ostrihali takmer dohola, lebo sa mu do kožucha zaryli bodliaky, prvý raz som videl, že pes sa môže aj hanbiť. Nechcel vyjsť na ulicu a schovával sa doma. Dvakrát ročne musí strpieť niekoľhodinovú procedúru strihania. My trpíme s ním, lebo nás zo strihania bolí chrbát.
Na slobodu s veľkým S doplatil, keď ho odchytili zo Slobody zvierat. Bol len na prechádzke, na ktorú má podľa mňa právo. Zavolali sme tam po dvoch dňoch, či ho náhodou nemajú. Našiel som ho, ako odovzdane sedí v rohu malej klietky s obrovským vlčiakom. My, ľudia, sa nevieme tak tešiť ako psy, keď vidíme svojich blízkych. Bolo ho plné auto. Prišiel tam o jeden zub, nikdy sa už nedozviem, ako. Predstavujem si, že hrýzol klietku.
Lojzova dobrácka povaha sa ukázala, keď dcéra Júlia priniesla pred rokom domov malého kocúrika Huga. Hoci Lojzo inak mačky s obľubou preháňa po ulici alebo záhrade, Huga prijal za člena rodiny. A nebolo to ľahké, lebo Hugo je síce najmä voči dcérke Júlii nežný kocúr, ktorý sa dokáže objímať ako človek, ale Lojza považuje skôr za zábavné živé klbko vlny. Skáče mu na huňatý chvost, zavesí sa mu na uši, s obľubou zasekáva svoje pazúry do Lojzovho kožucha. Obdivujem Lojzovu trpezlivosť a noblesu, s akou – najmä s ohľadom na iných členov rodiny – trpezlivo znáša Hugove útoky.
Naopak, raz Huga dokonca zachránil, keď ho len o centimeter minuli zuby boxerky Ady od susedov. Hugo ju rád dráždi tým, že sa prechádza popri plote a Ada z neho takmer dostane infarkt. Jedného dňa zostala omylom pootvorená bránka (medzi nami a susedmi máme bránku vedúcu z jednej záhrady do druhej) a Ada sa vrhla na Huga, ktorý len vďaka Lojzovi stihol vbehnúť do bezpečia domu. A hoci je Lojzo s Adou kamarát, tentoraz na ňu vyceril zuby. Lojzov vplyv na Huga začína byť komický, Hugo si totiž občas myslí, že je pes.
Hugo má rok a pochádza zo Slobody zvierat. Po polroku sa nám začal odvďačovať tým, že nosil domov zahrdúsené vtáky a iné potvory. Pokúšali sme sa mu to láskyplne vyhovoriť, ale to, že mŕtvoly sú doma neželané, pochopil až vtedy, keď nám s mŕtvym drozdom v papuli chcel skočiť cez strešné okno rovno do postele a naša reakcia ho nepríjemne zaskočila.
Keď prichádzame večer domov, čakajú nás obaja pred bránkou a Hugo skáče od radosti rovnako ako Lojzo. Lojzo a Hugo sú pánmi domu a záhrady po väčšinu dňa, keď toto územie patrí len im. Niekedy si predstavujem, čo tam celý ten čas bez nás robia. Bol by som rád, keby vedeli žiť svoj život nezávisle od nás a našu rodinu mali len za príjemných partnerov. Ale obávam sa, že to nevedia. Túžia po našej láske a keď s nimi nie sme, nie sú šťastní. Lojzo za vami často plače, hovorieva nám naša suseda. Niekedy som rád, že Lojzo nevie hovoriť. Myslím, že prvé, čo by mi povedal, by bolo: Prečo nie si so mnou?
FOTO – JÚLIA ŠIMEČKOVÁ
Autor: Martin M. Šimečka
