V propagačnom videu k novému albumu Love and Theft hrá Bob Dylan poker v zafajčenej miestnosti starého baru. Zatiaľ čo v pozadí vyhráva jeho Tweedle Dee and Tweedle Dum, vykladá na stôl svoje tromfy.
Dylan, vraj chodiaca encyklopédia starej folkovej hudby, sa stáva na staré kolená tým, čím chcel byť vždy. Muzikantom zbaveným pátosu hviezdy, obyčajným ľudovým rozprávačom, ktorý z klobúka vyťahuje svoje pesničky. „Poznáš túto?“ pýta sa okolosediacich hudobníkov.
Asi takto mohlo prebiehať nahrávanie Love and Theft, albumu, ktorý americké médiá považujú za prechádzku históriou americkej populárnej hudby. Svojou neviazanosťou pripomína jeho pivničné nahrávky The Basament Tapes so skupinou The Band. Charakterizuje ho štýlová pestrosť, akou sa koncom 60. rokov prezentoval na prepadáku Self Portrait.
Dylan má za sebou zohratú skupinu. Tony Garnier ho sprevádza od roku 1989, bubeník David Kemper funguje v jeho skupine o niečo kratšie. Je vidno, ako si Dylan cení ďalších členov – nenahraditeľného multiinštrumentalistu Larryho Campbella a texaského gitaristu Charlieho Sextona.
Skupina posilnená o klávesového veterána Augieho Meyersa sa blysne hneď v úvode. Tweedle Dee and Tweedle Dum je horúce rockabilly. Príbeh postavičiek vypožičaných z detskej riekanky ukazuje divokú stranu L and T. Opakom sú pesničky, ktoré by mohol spievať aj samotný Frank Sinatra, alebo staré kabaretné čísla vystrihnuté z éry Cotton Clubu.
Na prvé počutie pozornosť určite upúta Mississippi. Pripomína starého (mladého) Dylana z obdobia Blonde on Blonde, majstra skíc a nedopovedaných vecí, ktoré drží pokope výborná valiaca sa hudba. „Jediná vec, čo som urobil zle, bola, že som zostal v Mississippi o deň dlhšie,“ spieva bard v skladbe plnej slovných zvratov a obrazov pripomínajúcich Felliniho filmy.
Alebo Talking blues Highwater (For Charlie Patton) s bendžom, mandolínou, kontrabasom a akustickými gitarami. Dylan vychádza zo starej Pattonovej skladby Highwater o záplavách na začiatku minulého storočia. Posúva význam piesne, vysokou vodou môže byť takmer všetko okolo nás. Ľudia, ktorí vám nedajú dýchať, stiesnený pocit, dym a skaza valiaca sa ulicami New Yorku a Washingtonu.
Na jeho predchádzajúcom tmavom albume Time Out of Mind určite nenájdete také vtipné alebo zamilované piesne ako na L and T, napr. swingové Po Boy a Moonlight. Spieva ako počas Never Ending Tour. Jeho neohrabaný spev je zrazu jemný, oduševnený, obsahuje veľkú dávku citu.
„Každý moment bytia vyzerá ako trápny trik,“ spieva v Sugar Baby, poslednej, možno najlepšej skladbe albumu. Jeho posolstvo nie je ani tentoraz, podobne ako na jeho predošlých prácach, vôbec optimistické.
PETER BÁLIK
