Vtedy som netušil, že raz budem v jednej z týchto krajín žiť. Bol to on, od koho som získal úplne prvú priamu informáciu o Slovensku. Dodnes si pamätám, ako mi povedal: „No, je to dosť špinavá krajina.“ Teraz som tu, a som rozčarovaný, pretože mal pravdu.
Moje slová vám budú nepríjemné, verte, mrzí ma to. Ešte viac ma však mrzí pohľad na špinavé scenérie v tejto krajine. Keď som sa nesmelo zdôveril so svojím pocitom cudzincom, s ktorými sa stretávam, dali mi za pravdu. Zhodli sme sa v tom, že všetci chápeme históriu tejto postkomunistickej krajiny, pomaly spoznávame architektonické, ekonomické a rôzne iné následky. To, čo trápi nás, sú však poodhadzované odpadky a špina viditeľná voľným okom na verejných miestach, čo so systémom minulosti súvisí iba čiastočne.
V lete ma slovenskí kamaráti vzali do prírody, k vode, na Košariská, kúsok od Bratislavy. Nedeľa, krásny slnečný deň. Plná pláž ľudí, priezračne čistá voda, ale tá špina okolo! Na kamienkoch plno ohorkov z cigariet, v kríkoch napchané plastové fľaše, poháre, v tráve zvyšky jedla, a šuchotavé vrecúška rozháňané vo vánku. Kde sa tá špina vzala? A potom som to videl. Otec bez pocitu viny odhodil priamo pred očami detí prázdnu plastovú fľašu, matka úplne mechanicky zatlačila ohorok cigarety medzi kamienky.
Deti vychováva príklad rodičov. Myslím si, že ochrana životného prostredia je jednou z najdôležitejších zložiek rodičovskej výchovy a školského vzdelávania. Odhadzovanie smetí na verejných miestach je prejav nevedomosti, nedostatku vzdelania. Plasty a cigaretové ohorky sa v prírode biologicky nerozložia. Ostanú navždy ležať tam, kde ich človek odhodí. Iba ak by ich niekto iný pozbieral. Preto v Japonsku alebo v Austrálii, kde som tiež dlhší čas žil, berú učitelia žiakov zbierať smeti, čo je súčasťou výchovného procesu. Ale poznám slovenského učiteľa, ktorý sám hasí ohorky z cigariet na chodníku, a nie v popolníku.
Jedna slovenská kamarátka hovorí, že bola v Ríme aj v Londýne, ale vraj zlatá čistá Bratislava. To sa dá predpokladať, veď prvé dve spomínané mestá sú veľmi frekventovanými turistickými destináciami, a turisti pochádzajú z rôznych kultúr. Navyše, tieto mestá majú niekoľkonásobne vyšší počet obyvateľov než Bratislava. A celé Slovensko má iba 5,4 milióna obyvateľov – a toľko smetí. Zdá sa, že ľudia sú tu k životnému prostrediu úplne apatickí.
Nechcem však povedať, že nemajú morálku. Zaujímavé pre mňa napríklad je, že v hromadných dopravných prostriedkoch automaticky ponúknu miesto staršiemu, budúcej matke, invalidovi. Tento druh úcty je na Slovensku na oveľa vyššej úrovni než v Japonsku. Nejeden Japonec predstiera cestou do práce v preplnenom vlaku, že spí. V tomto vás obdivujem. Myslím, že je to niečo ako výchovou vštepený reflex. V Japonsku je zas úplnou samozrejmosťou nehádzať smeti a ohorky z cigariet na zem.
Je mi nepríjemné kritizovať, veď som cudzinec. Na druhej strane som však získal povolenie na trvalý pobyt na Slovensku, rozhodol som sa navždy žiť v tejto krajine, takže je to aj môj problém.
Blíži sa zima, všetky smeti schová sneh. To je vhodný čas na rozmýšľanie, ako zmeniť postoj ľudí, kým sa odpadky na jar znovu objavia. Začnime s malými akciami, bez ponosovania na vládu, pretože s čistením nášho najbližšieho okolia môže začať každý jednotlivec.
Väčšina z nás sa každý deň sprchuje, obliekame si čisté šaty a meníme ponožky, upratujeme minimálne vtedy, keď má prísť návšteva. Pred dverami nášho bytu, tam vonku, na ulici, to je tiež naše teritórium.
Autor: MASAHIKO
