„Varovanie pre Európsku menovú úniu“ z centra Štokholmu. FOTO – TASR/AFP
Európska únia sa pomaly, veľmi pomaly blíži k okamihu pravdy, keď sa jej členovia budú musieť rozhodnúť, aký druh únie vlastne chcú. Chcú politicky integrovanú úniu, z ktorej sa snáď nakoniec vyvinie skutočná federácia? Alebo chcú voľný ekonomický klub, založený v podstate len na jednotnom hospodárskom trhu s niekoľkými dobrovoľnými politickými doplnkami?
Pred touto otázkou stojí únia už od svojho začiatku a vlády členských krajín na ňu až doteraz odpovedali tak, že postupovali tempom najochotnejších členov. To sa však môže zmeniť. Tento alebo na budúci rok sa môže ukázať priepasť medzi federalistami a nacionalistami natoľko hlboká, že ju nie je možné premostiť. V tom okamihu federalisti zistia, či dokážu nájsť spôsob, ako pokračovať sami. Pokiaľ sa tak stane, vznikne dvojrýchlostná Európa s politicky integrovaným jadrom a ďalšími krajinami pričlenenými voľnejším spôsobom.
Myšlienka dvojrýchlostnej únie alebo únie s premenlivou geometriou je predmetom diskusií už dlho predovšetkým ako spôsob, ako preľstiť euroskeptickú váhavosť niekoľkých po sebe idúcich britských vlád. Väčšinou mali tieto debaty tendenciu dospieť k mrzutému záveru, že dvojrýchlostná Európa by rokovala len s problémami. Potom idea únie s premenlivou geometriou vďakabohu stratila na naliehavosti, lebo sa k moci dostal Tony Blair.
Myšlienku premenlivej geometrie dnes oživuje perspektíva mohutného rozšírenia o desať nových členov z východnej Európy a od Stredozemného mora, znásobená politickou krízou vnútri Európy pre americkú vojnu proti Iraku. Každý vie, že oveľa väčšia únia musí byť politicky integrovanejšia, ak ju nemá stiahnuť na dno samotná ťarcha počtu členov. To je otázka jednoduchej aritmetiky, nie ideológie.
S cieľom riešiť tento problém dostali vlády členských krajín začiatkom roka návrh európskej ústavy, ktorý by (okrem iného) rozšíril úlohu väčšinového hlasovania. Formálne rokovania o návrhu sa začnú na budúci mesiac. Bohužiaľ, začína byť čoraz jasnejšie, že niektoré okrajové členské krajiny a mnohí z nových členov majú v úmysle dohodu o návrhu prepracovať, lebo sa obávajú, že návrh zachádza príliš ďaleko k politickej integrácii.
Niektorým malým štátom sa nepáči myšlienka zriadenia funkcie stáleho prezidenta Rady ministrov, pretože sa obávajú, že tento krok posilní vplyv veľkých krajín na ich úkor. Niektorým stredne veľkým krajinám, ako sú Španielsko alebo Poľsko, sa zasa nepozdávajú navrhované pravidlá väčšinového hlasovania, ktoré by bolo vážené počtom obyvateľov. Niektorým malým krajinám sa nepáči redukcia Európskej komisie a navrhované zníženie počtu komisárov z jednotlivých krajín. Neutrálne štáty, ako sú Fínsko či Rakúsko, sa zasa stavajú proti plánom na užšiu spoluprácu v oblasti obrany. A tak ďalej.
Tieto obavy sú pochopiteľné; o to viac je pochopiteľné, že noví členovia z východnej Európy, ktorí nemajú žiadne skúsenosti s dobrovoľnou integráciou a až príliš mnoho skúseností s integráciou nedobrovoľnou, pristupujú k niektorým aspektom návrhu ústavy bojazlivo. Ale pokiaľ jednotlivé vlády začnú návrh ústavy meniť, celá záležitosť sa môže začať rozpadávať.
Dôsledky podobného zlyhania možno dopredu ťažko odhadnúť. Budú závisieť od toho, akú formu bude toto zlyhanie mať. Pokiaľ však rokovania skrachujú preto, že sa noví členovia malej či strednej krajiny alebo neutrálne štáty postavia na odpor proti reformám potrebným na zachovanie životaschopnosti rozšírenia, potom je isté, že sa členské štáty podporujúce väčšiu integráciu, a hlavne šesť zakladajúcich členov (Francúzsko, Nemecko, tri štáty Beneluxu a snáď aj Taliansko) začnú vážne zaoberať spôsobmi, ako vybudovať nejakú alternatívnu štruktúru.
A práve v tom spočíva skutočný význam hlasovania, v ktorom sa prekvapivo vysoká väčšina švédskych voličov vyslovila proti pripojeniu k euru. Títo ľudia nehlasovali proti euru; hlasovali proti väčšej miere Európy.
Švédska vláda chcela, aby sa krajina k euru pripojila, lebo sa obávala dôsledkov v prípade, že by zostala stranou. Zároveň sa však vyhla politickej argumentácii v prospech eura. Švédi k politickým aspektom členstva v únii vždy zaujímali vlažný postoj. Dalo sa však len ťažko očakávať, že budú za pripojenie krajiny k euru hlasovať z rýdzo ekonomických dôvodov v čase, keď je švédska ekonomika lepšia ako ekonomika eurozóny. To isté platí aj o Británii. Tony Blair si praje, aby sa pripojila k euru, lebo nechce byť vylúčený z európskeho stredu. Zároveň však predstiera, že ide o ekonomickú otázku, pretože sa neodvažuje argumentovať za väčšiu politickú integráciu, v ktorú sám neverí.
O tom, či má rokovanie o novej európskej ústave nejakú šancu na úspech, sa možno rozhodlo na sobotňajšej schôdzke britského premiéra, nemeckého kancelára a francúzskeho prezidenta. Britské vzťahy s ostatnými dvoma krajinami utrpeli vážne trhliny. Blairovým hlbším cieľom však bude tiež snaha zaistiť, aby sa Británia v prípade neúspešného rokovania o európskej ústave natrvalo neocitla vo vonkajšom okruhu dvojrýchlostnej Európy.
© Project Syndicate
Autor: IAN DAVIDSON(Autor je poradcom a komentátorom Centra pre európsku politiku v Bruseli a bývalým komentátorom denníka Financial T
