Čo bolo impulzom vášho návratu?

„Strojcom môjho návratu bola moja mama. Od istého času mi telefonické rozhovory s ňou, nech boli akékoľvek časté a tešili ju i mňa, odrazu začali pripadať tak trochu málo synovské a v istom zmysle alibistické. Občasná návšteva v Zelenči dostávala pachuť instantnosti. Slovenskú robotu som si naplánoval na tri roky, aby som si užil mamy, rodiny a dediny.“

Nemali ste problém rozlúčiť sa s pražským divadelným svetom?

„Bez problémov. Čakali ma päťdesiate piate narodeniny, po ktorých som si chcel dať vytúžené voľno. Naplánoval som si, že budem lepším synom, bratom, krstným otcom, ujom. Ibaže, režisér mieni a osud, náhoda, pánboh, smrť to všetko zmení. Mama nám po štyroch mesiacoch odišla a mne zostalo hlavne divadlo a robota, ktorá pomáha zabúdať.“

Akú atmosféru ste v posledných týždňoch zažili na skúškach Luskáčika v Štátnom bábkovom divadle?

„Keď režisér vstúpi do bábkového divadla, má česť stretnúť sa najskromnejšími hercami na svete. Skrytí v tme, zahalení v dvadsaťosemstupňových horúčavách v zamatových čiernych kostýmoch. Potia sa, zatínajú zuby. Vláčia ťažké bábky a masku. Atmosféra na bábkarských skúškach sa tak trochu podobá na Rembrandtov obraz Anatómia doktora Tulpa. Skupina bábkarov, tak ako chirurgovia ukrytí v šerosvite, veľmi opatrne obnažuje zvláštnu dojemnú grotesknosť bábok, rekvizít, výtvarných znakov. Fascinovaní touto činnosťou akoby zabudli na seba.“

O Fidlikantovi na streche ste kedysi hovorili ako o srdcovej téme. Je taká aj téma Gréka Zorbu?

„Nemám za sebou radostné obdobie. Okrem mamy som stratil za posledný rok mnoho blízkych ľudí – švagra, synovca, plno kamarátov, spolupracovníka – scénografa. Smrť sa ma dotkla desaťkrát. V predlohe ku Grékovi Zobrovi v románe Nikosa Kazantzakisa som našiel kopu krásnych myšlienok na tému smrti, ktorá vstupuje čoraz častejšie do nášho života ako milosrdný a zároveň krutý priateľ, čo sa neponáhľa, čaká, až dokončíme svoju prácu.“

Aký recept na život má Zorba?

„Zorba učí v našom predstavení ľudí okolo seba nechápať život ako čakanie na smrť. On frajersky ponúka svoju verziu: prijmi nevyhnutnosť, nebráň sa jej, ale nedaj sa zviazať strachom a úzkosťou z konca. Rešpektuj zákon osudu, ale pokiaľ môžeš, teš sa zo ženy, detí, mora, vetra, hudby, jedla, tanca, lásky – skrátka, ži! Nie je to najhorší recept, čo poviete?“

Ako ste spokojný s výsledkom castingu na Zorbu?

„Slovensko neoplýva chlapmi po päťdesiatke, ktorí by zahrali, zaspievali a zatancovali Zorbov život na muzikálovom javisku. Našli sme troch. Pána Haverla, Maroša Slováka a Ivana Romančíka.“

Anthony Quinn za úlohu Zorbu napriek očakávaniam Oscara nedostal. Ujde sa niektorému zo slovenských Zorbov aspoň divadelná Doska?

„Dosť dlho som si myslel, že typ divadla, čo robím, je označovaný nálepkou komerčné. Teda menej ušľachtilé, a preto je vznešene ignorované porotami, Táliami, Doskami či ako sa tomu všetkému hovorí. Ale čuduj sa svete, predminulý rok sa stalo, že Marián Slovák za Tovjeho vo Fidlikantovi a minulý rok Lucie Bílá za Johanku z Arku v Prahe neobišli naprázdno. Muzikáloví herci by mali v prvom rade zaujať divákov. Ale ak všetko pôjde, ako má, tak si Zorbu všimnú aj v porotách. Tešil by som sa. V tejto chvíli by som do láskavej pozornosti odporúčal všimnúť si aj scénu Vlada Čápa či kostýmy Ľudky Várossovej.“ (Po tomto rozhovore bola vyhlásená nominácia Vladimíra Čápa na cenu DOSKY za scénu k produkcii Dona Giovanniho v Opere SND – pozn. red.)

Príbeh z rozpálenej Kréty bude mať premiéru v decembri. Je to dobre načasované?

„Predpokladajme, že o pár mesiacov bude pred voľbami nálada na Slovensku rovnako sychravá ako počasie. Zorba je recept, ako ju zahnať. A tiež predpokladajme, že v decembri po Mikulášovi začne národ hekticky uvažovať o vianočných daroch. Náš Zorba by mohol priviesť divákov k rozmýšľaniu o daroch, ktoré sa síce tak neblýskajú, ale Vianoce bez nich sú iba červenými číslicami v kalendári. Preto si myslím, že siedmy december na premiéru Zorbu nie je najhorším časom.“

Onedlho sa chystá aj váš návrat na Novú scénu. Čo vás tam láka?

„Láka ma, že Nová scéna nezanevrela na vlastnú muzikálovú tvorbu. Chvíľu sa mi zdalo, že bude uvádzať už iba hotové cudzie produkcie, ale posledná sezóna potvrdila, že kombinácia hostí s vlastnou produkciou by mohla uskutočniť dávny sen Ľuba Romana o slušnom bratislavskom zábavnom divadle. Láka ma i titul, na ktorý sme sa s vedením divadla po dlhých úvahách odvážili: slávny broadwayský muzikál Klietka bláznov. Má ambície osloviť divákov i na témy, ktoré boli donedávna na Slovensku tabu.“

A čo vás neláka?

„To, že možno po voľbách sa dostane do vedenia tohto divadla niekto, kto našu robotu odsúdi, že je málo slovenská, príliš menšinová a tak ako pred pár rokmi vyčiarkne aj tento muzikál z repertoáru. Je to možno trochu maľovanie čerta na stenu, ale čo ak?“

Ako sa spätne dívate na projekt Dona Giovanniho v Opere SND?

„V súboji s Mozartom som utŕžil zopár rán, zostali mi asi tri jazvy, ale vďaka úžasnej opernej rodine v Národnom divadle sa mi, myslím, podarilo vyjsť so cťou.“

A čo chystáte pre SND ďalej?

„V budúcej sezóne by sme chceli operné publikum potešiť v Bratislave málo hranou Rossiniho operou La Cenerentola – Popoluška. A potom, ak sa mi ešte bude chcieť režírovať i o dva roky, sme s pánom dramaturgom Smolíkom zatiaľ veľmi platonicky rozmýšľali o prvom Janáčkovi. Voľba padla na Jej pastorkyňu. Myslím, že to už môžem prezradiť, pred Popoluškou a Jenufou budem mať tú česť predstaviť na javisku opery nášho Národného divadla kus zaujímavej činohry, ktorá má s operou veľa spoločného.“

A čo to bude?

„Monodráma o živote slávnej speváčky Marie Callasovej. Postava legendárnej la Callas bude v rukách najpovolanejších – v rukách Emílie Vášáryovej.“

Pražské projekty?

„V Prahe sa teraz za posledných pár mesiacov všeličím a všelikým pohýbalo. Ak v Národnom divadle nezmenia dlhodobé plány, tak k môjmu Čajkovskému a Isadore Duncanovej by v balete mohla pribudnúť ďalšia inscenácia.“

Aká?

„Baletný príbeh Vincent o van Goghovi, ktorý plánujeme s Liborom Vaculíkom už pár rokov. V pražskej opere sa možno stretneme po druhýkrát s Dagmar Peckovou pri Wertherovi, ak nová intendantúra a šéfdirigent zaradia tento titul do plánov. Už asi päť rokov sa odvažujem urobiť svoju verziu Straussovho Netopiera a v slávnom Divadle na Zábradlí, ak mi Karel Svoboda zverí aj svoj tretí muzikál, tak si skúsim Rasputina.“

A potom?

„No, a potom príde konečne šesťdesiatka, čas, keď sa bude treba začať pomaly s divadlom lúčiť.“

ZUZANA ULIČIANSKA