foto
Po druhej svetovej vojne bola Riefenstahlová trikrát väznená, tri roky prežila v internačných táboroch. Až v roku 1951 dostala oslobodzujúcu legitimáciu. Stálo na nej: „Žiadna politická činnosť v prospech nacistického Nemecka nebola preukázaná.“ Pomohlo jej, že nikdy nevstúpila do strany a niekoľko priamych spolupracovníkov Hitlera potvrdilo, že jej styky s vodcom neprekročili pracovný rámec.
Oslobodzujúci rozsudok bol však v podstate len formalitou. Riefenstahlová sa nikdy úplne nerehabilitovala. Až do smrti musela stále obhajovať svoju prácu i postoje.
Tu je niekoľko jej výrokov:
O Hitlerovi a režime
„S Hitlerom som sa stretla nanajvýš dva razy do roka, ak nemám na mysli stretnutia na oficiálnych udalostiach. Raz som ho dokonca navštívila v jeho súkromnom byte v Mníchove. (…) Vyžarovala z neho obrovská charizma a šarm. Bol neobyčajne milý a pozorný hostiteľ. Postaral sa o všetko. A ak pozval starších ľudí, nikdy im nezabudol zabezpečiť odvoz domov. Oplýval výnimočnou starostlivosťou. (…) O tom, čo sme sa dozvedeli po vojne, nemal nikto z nás v tom čase ani tušenia. Nikto si to nedokázal čo i len predstaviť. (…) Zoberte si rok 1934 – celý svet sa nadchýnal Hitlerom. Dokonca aj Churchill. Ten povedal, že Nemci môžu byť za svoj osud Hitlerovi vďační. Hádam mi nikto nechce povedať, že som práve ja mala byť v tom čase múdrejšia a predvídavejšia ako Churchill!“
O svojich filmoch
„Nemala som pocit, že by som propagovala nacizmus. Skôr som myslela na to, ako sa čo najviac priblížiť k dokonalosti umeleckého výsledku. Mojím princípom bolo vždy poznanie, že politika a umenie sú nezlučiteľné. Je mi jedno, čo nakrúcam, či zjazd alebo zeleninu. Prvoradým pre mňa zostáva majstrovstvo.“
O smrti
„Na smrť myslím často. Ťažoba z jej očakávania býva zdrvujúca. Sprevádzajú ju depresie. Horšie však je, keď sa objavia bolesti. Vtedy si želám jediné – že konečne príde Sandmann (rozprávkový mužíček, ktorý sype piesok do očí deťom, aby zaspali) a podá mi svoju ruku. (…) Posmrtný život si nedokážem predstaviť. (…) Nebo, v ktorom by som bola šťastná, by malo vyzerať ako celý môj život. Len by som sa tam nechcela stretnúť s Hitlerom. Už by sa nemalo stať, aby som sa dostala pod vplyv ľudí, ktorí po sebe zanechali také dedičstvo.“
