Cudzinci si veľmi často zamieňajú japonské a čínske veci, názvy, pomenovania, napríklad samuraj, kung–fu, tai chi, ninja. Viete, ktoré sú čie? Samozrejme, samuraj a ninja sú japonské záležitosti. Pred desiatimi rokmi boli medzi deťmi veľmi populárne ninja korytnačky, ľudkovia, pripomínajúci vzrastom korytnačky a oblečením ninjov. Ninja korytnačky pritom neustále bojovali proti nepriateľovi kopajúc a udierajúc päsťou spôsobom kung–fu ako v honkonskom akčnom filme. Takéto bitkárske scény ninjov nájdete aj v hraných filmoch všade na svete. Musím však prezradiť, že je to číry výmysel filmárov.
V prvom rade treba povedať, že čínske bojové umenie prišlo na konci 14. storočia do Okinawy (ostrovné mesto na juhu Japonska). V tom čase sa Okinawa nazývala kráľovstvo Rjúkjú, ktoré vtedy ani nebolo súčasťou Japonska. Bojové umenie bolo do Japonska „privezené“ a dlho sa postupne menilo na súčasný štýl japonského karate, ktorý sa začal používať tiež iba pred osemdesiatimi rokmi. Preto ninjovia, ktorí žili na ostrove Honšú už pred 400 – 500 rokmi, nemôžu používať kung–fu, ani spôsob boja s kopaním a udieraním päsťami. Hoci Japonsko bolo už aj v tom čase čínskou kultúrou ovplyvnené.
Vo všeobecnosti sa hovorí, že ninjovia neboli bojovníci. Boli to akísi špióni. Ľudia, zaoberajúci sa náboženstvom, štúdiom prírody, ovládajúci partizánske taktiky. Vďaka mimoriadnym schopnostiam si ich vraj začali najímať šóguni a samurajovia. Ich úlohou bolo zvyčajne vkradnúť sa do domu alebo sídla nepriateľa, zmocniť sa dôležitých materiálov, špehovať nepriateľa, uniesť niekoho a podobne. Slovo ninja nesie v sebe význam tajný (Nin) muž (ja). Ich poslaním bolo nebyť videní, ale vidieť všetko. Ninjovia museli byť nenápadní. Súboj na verejnosti, to sa im nemohlo pritrafiť. Napriek tomu však občas museli bojovať. Vtedy, keď bolo treba utekať z domu nepriateľa. Používali pri tom bojové umenie ninjutsu. Jedným z jeho najznámejších prvkov je hádzanie noža. Bol to kovový nôž v tvare kríža. Ninjovia ich dokázali hodiť niekoľko veľmi rýchlo za sebou. Na prebrodenie rieky používali vodných pavúkov, teda špeciálnu obuv. A keď už naozaj nemali ako uniknúť, hádzali dymovnice. Keď sa dymová clona rozplynula, nebolo ich. Skrývanie sa, splývanie s prostredím ako chameleón, lozenie po stenách a stropoch ako pavúk, skákanie zo stromu na strom ako opica, to je typický ninja. Teda, aspoň tak sa to o nich hovorí.
Počul som, že najznámejší šógun Tokugawa Ieyasu si s obľubou najímal ninjov ako špiónov, ale aj ako bezpečnostnú službu svojho sídla. Keď však založil silný šogunát počas éry Edo (1600–1868), Japonsko sa stalo pokojnou krajinou a ninjov už nebolo treba. Stali sa ale legendou, hrdinami, ktorých si vďaka našej fantázii a predstavivosti vždy akosi dotvárame. Japonci sa nemôžu sťažovať, že to robia cudzinci. V Japonsku a USA sa nájdu ľudia posadnutí ninjami. Ninjamaniaci napríklad nacvičujú v horách Ninjitsu, trénujú nehlučné plávanie v rieke, zakopávajú sa do zeme a dýchajú iba cez trubičku vystrčenú na povrch, stráviac pod zemou aj celý deň. Kedysi dávno boli ninjovia realitou. Dnes sú pre nás najstaršími hrdinami Japonska.
MASAHIKO
