FOTO – PETRA GEREGOVÁ
A to vraj vtedy bola pre slovenské kolotoče zlatá éra. Ani v čase najväčšej slávy sa skromný petržalský lunapark nemohol porovnávať s podobnými zábavnými parkmi v Kyjeve, Moskve, Viedni či Budapešti. No a dnes už zábavný park v hlavnom meste Slovenska neexistuje vôbec.
Kolotoče sa z dunajského nábrežia, kam sa Prešporčania chodievali veseliť tridsať rokov, odsťahovali tento rok v júli. Pozemok má prenajatý jedna slovenská firma, ktorá zmluvu uzavrela ešte s bývalým vedením mesta. Vraj tu plánuje vybudovať zábavný park. No súčasný magistrát nie je tejto myšlienke naklonený. Nezanikol však len starý lunapark. Kvôli prudkej výstavbe, zmizla v Bratislave aj väčšina pozemkov, ktoré si doposiaľ majitelia kolotočov prenajímali, a tak zavadiť dnes v hlavnom meste o kolotoč je problém. Ďalšia vec je, že ľudia za kolotočmi až tak nesmútia. Rodiny si vystačia s návštevami obchodných centier, alebo za atrakciami vycestujú do cudziny. Vraj aj preto, že sa im vidia bezpečnejšie.
Lepšia situácia ako v hlavnom meste nie je ani inde na Slovensku. Medzi slovenskými kolotočiarmi vládne skepsa. Ak sú vôbec ochotní s človekom sa pre rozladenosť rozprávať, tvrdia, že len živoria. O staré atrakcie klesá záujem, nové moderné stoja niekoľko desiatok miliónov, prenájom priestorov aj prevádzka sú drahé a záujem o kolotoče nie je veľký. Otázku – a čo si tak založiť vlastný zábavný park – považujú priam za provokáciu. Pritom, možno to raz ani na Slovensku nebude utópiou. A bude to fungovať napríklad ako v Nemecku, kde za mnohými zábavnými parkmi stoja tradičné kolotočiarske rodiny. Keď sa tam s nimi rozprávate, zistíte, že to síce bol risk a veľké investície, no rovnako dôležité boli aj odvaha a dobré nápady. Fungovať a slušne zarábať môžu až prekvapujúco jednoduché zábavné parky.
V Nemecku sú desiatky zábavných parkov. My sme navštívili štyri, ktoré ležia v Bavorsku a vo Švábsku. Medzinárodný kolos Legoland, ďalej Bavaria Filmstadt, ktorý by mohol byť inšpiráciou pre Kolibu, ako si privyrobiť. No a dva naozaj rodinné podniky, za ktorými stoja ľudia odhodlaní splniť si svoje sny. Samozrejme, treba na to odvahu, usilovnosť, tvorivosť, mravčiu prácu od rána do večera, sú za tým bezsenné noci kvôli úverom a viera, že nedospejú k bankrotu. Ale vraj to stojí za to.
Rozprávky biznisom
Ako prvý sme navštívili Schongaunský rozprávkový les a zoologickú záhradu. Navnadená návštevou zábavných parkov na Floride, predstavovala som si, že v bohatom Nemecku nájdem čosi podobné. Nakopenie atrakcií, miliárd, nevkusu, nápadov a najmodernejšej techniky. Realita ma preto až šokovala.
Celý rozprávkový les je menší lesopark, kam s obľubou chodia rodinky na prechádzky. Niečo ako bratislavský Horský park vo vreckovom vydaní. Tu však majitelia vymysleli jednoduché atrakcie, ktoré prilákajú rodiny. Samozrejmosťou je ihrisko a stánky s občerstvením. Štrúdľa je v nich ako práve vytiahnutá z rúry. Ďalej sú tu zvieratá. V názve je síce honosné „zoo“, v skutočnosti zvieracie osadenstvo tvoria bežní obyvatelia dedinských dvorov. Zajace v klasických kotercoch, ale aj veľké zajačie mestečko s priestorom na maznanie sa. Ďalšou atrakciou sú prasiatka – divé a rôzne sorty domácich, ďalej andulky a papagáje, stádočko srnčej zveri. Poníky, na ktorých sa možno povoziť, a veľký huňatý pes, ktorý sa rád nechá pohladkať. A to je všetko.
Rozprávkový les je v skutočnosti len dvanásť malých domčekov, každý ukrýva jednu rozprávku. Dieťa stisne gombík, rozsvieti sa svetlo a ukážu sa veľmi jednoduché bábky vykonávajúce nenáročný mechanický pohyb. K tomu hlas rozpráva notoricky známu rozprávku. Deti prechádzajú parkom od domca k domcu a počúvajú. Keď ich bolia nohy, povozia sa na minivláčiku.
Je to banálne, lacné a prekvapujúco to zaberá.
Ako nám povedala majiteľka, park v sedemdesiatych rokoch založili jej rodičia Hans a Grétka. Využili, že ich mená sú rovnaké, ako majú hrdinovia nemeckej verzie rozprávky o perníkovej chalúpke, a založili si rozprávkovú záhradu pre deti od dvoch do ôsmich rokov. Otec – murár vystaval domce a chlievy, mama – krajčírka zhotovila bábky. Odvtedy sa v parku veľa nezmenilo. Vzrástol iba počet rozprávok a zvieracích obyvateľov, ale stále to tu pôsobí, akoby sa zastavil čas. Napriek tomu archaický spôsob zábavy dokáže prilákať ročne až 45–tisíc ľudí a žije z nej už druhá generácia.
Legoland – drahý špás
Veľkým hitom je v Nemecku Legoland. Spomedzi štyroch existujúcich Legolandov je najmladší a sumarizuje skúsenosti z Dánska, Anglicka a Kalifornie. Mimochodom, leží na mieste, kde bol po vojne nahromadený nepoužitý vojenský arzenál, konkrétne bomby a míny.
Z Legolandu dýcha bohatstvo. Všade atrakcie za milióny, na nápadoch pracujú najlepšie a dobre zaplatené mozgy výtvarníkov, konštruktérov, dizajnérov. V súlade s filozofiou lega tu stavajú na detskej tvorivosti. Počnúc tým, že deti si samy môžu vyrobiť kocku lega, cez obrovské sály, kde si môžu poskladať vlastné legové výtvory, až po priestor pre zložité animácie legových hier za pomoci počítača. V Legolande môžu deti ryžovať zlato, zahrať sa na archeológov a vykopať kostru jaštera, prezrieť si najslávnejšie mestá sveta poskladané z kociek. Z lega sú hudobné nástroje, ktoré naozaj hrajú, autíčka, ktoré naozaj možno šoférovať, z lega je safari, aj kolotoče a horské dráhy. Jednoducho, je tu všetko, a preto je aj vstupné pekne mastné. Pre dospelého 24 eur, pre deti do jedenásť rokov 19. Ako nám povedali miestni, je to dosť aj pre bežnú nemeckú rodinu, nie každá si to môže dovoliť. Aj tak je však v Legolande stále plno a cestujú sem celé rodiny nielen zo susedného Rakúska či Švajčiarska, ale na prekvapenie početná klientela je aj slovenská.
Atrakcie z dielne domáceho majstra
Legoland je populárny, no miestni ľudia uprednostňujú neďaleký Skyline Park. Vraj pre nízke vstupné a domácku atmosféru, akú majú Bavoráci radi. Za Skyline Parkom stojí manželský pár. Ona vyštudovala ekonómiu a marketing a pracovala v turistickom ruchu, on bol z kolotočiarskej rodiny a cestoval po mestských slávnostiach a púťach. Rozhodli sa však vložiť všetko na jednu kartu. V roku 1999 si vzali úver, pridali všetky úspory a založili si vlastný zábavný park. V Nemecku je to vraj sen každého „kolotočiara“. Mnohí to aj urobili a mnohí aj skrachovali. Im sa zatiaľ darí. Napríklad preto, že majú vlastnú filozofiu, ktorá ich odlišuje. Kúpili starý lunapark, niektoré atrakcie nechali, niektoré dokúpili a mnohé ešte časom plánujú dokúpiť. No hlavnou devízou vôbec nie sú kúpené atrakcie za milióny. Naopak, najväčšej obľube sa tešia tie, ktoré si majitelia vymysleli sami.
„Čo myslíte, koho je to nápad?“ ukazuje majiteľka pyšne na rumovisko. Váľajú sa tu hrdzavé barely a ojazdené pneumatiky, sú tu kopy sutiny a vraky nákladných aut. A medzi tým jazdia nadšené deti na malých bagríkoch.
„Čo iní vyhodia, my kúpime,“ smeje sa pani Petra. Vďaka nakúpenému šrotu sa však plní sen nejedného chlapca – byť bagristom, traktoristom, jazdiť na veľkých mašinách na skutočnej stavbe.
Vidno, že tu rozumejú detskej duši. Okrem tradičných kolotočov a horských dráh sa tu deti môžu striekať vodou, balansovať na lávkach nad jazierkom, behať po záhonoch. Jednoducho, robiť všetko, čo je obvykle zakázané a za čo ich dospelí kárajú. Rodina si užíva bez stresu a ani ju to veľa nestojí. Všade sú síce stánky s občerstvením, no je tu aj lúka vyhradená na pikniky. Majitelia vedia, že v konečnom dôsledku zarobia, aj keď si ľudia prinesú jedlo z domu.
Za príjemnou atmosférou a jednoduchou zábavou sa ukrýva množstvo práce. Majiteľka – elegantná sympatická dáma – je počas sezóny od rána do večera v parku. Žiadna dovolenka, chodí medzi ľudí a počúva ich tipy, nápady, ponosy. Nevadí jej v reštaurácii vymeniť prázdnu termosku s kávou či skontrolovať čistotu na WC.
Ani v Skyline Parku zďaleka nie sú za vodou. Ešte stále všetko môže zlyhať na banalite, ako povedzme, počasie. Najmä prvé roky si zúfali, lebo daždivé letá znamenali finančnú katastrofu. Navyše, pred necelými dvoma rokmi ani nie 70 km od nich otvorili Legoland. Až tento rok sa im dýchalo trochu voľnejšie, vďaka horúcemu letu a jeseni. „A najmä, sme nenapraviteľní optimisti!“
Chcete si zahrať vo filme?
Podnikať nad rámec bežných povinností sa snažia aj v nemeckom filmovom štúdiu. Bavaria Filmstadt má však inú filozofiu ako americké filmové zábavné parky. Tu nie sú žiadne kolotoče, ale príležitosť nazrieť do filmového zákulisia. Napríklad poprechádzať sa v kulisách, kde sa práve nakrúca populárny televízny seriál. Ďalej je tu show filmových kaskadérov. Diváci vidia, ako sa robia scény, kde muži padajú zo striech a gúľajú sa zo schodov, horia, preletia sklenenou výplňou dverí, alebo si rozbíjajú o hlavy fľaše. Dozvedia sa, že mnohé je trik – napríklad fľaša je z cukru – no muži sú naozaj vystavení veľkému riziku. Ten, s ktorým sme sa rozprávali my, mal napríklad nefunkčné oko, lebo kolega si zle vyrátal úder.
V ateliéroch sú aj rekvizity a kulisy najslávnejších filmov, ktoré sa tu nakrútili. Napríklad je tu lietajúci psí drak Falko z Never Ending Story. Stále tu stojí amfiteáter, kde Asterix a Obelix zápasili s aligátormi, pavúkmi a slonom. Filmový záznam ukáže, ako sa jednotlivé triky vyrábali. Tiež si možno prejsť bruchom ponorky, v ktorej sa odohrával dej jedného z najslávnejších nemeckých filmov The Boat, u nás Ponorka. No a vyvrcholením je možnosť účinkovať vo filme. V štúdiu dostanete zopár jednoduchých pokynov, sníma vás pri tom kamera a strihač potom materiál vmixuje do populárneho krimiseriálu. Kto chce, môže si kúpiť videokazetu, dôkaz, ako hral po boku populárnych hercov. Je to lacné a pritom atraktívne, takže do kasy filmových ateliérov sa sypú peniaze. Jednoducho, ani bohatí nemeckí filmári nezabúdajú na staré príslovie – „babka k babce“. A to spája všetkých nemeckých podnikateľov. Pomaly, rozvážne investovať, veľa pracovať a pokorne čakať, kým sa roky práce a najmä dobrých nápadov zúročia.
FOTO – PETRA GEREGOVÁ
