Jozef Pribilinec. FOTO – ARCHÍV TASR
V stredu polícia zatkla hlavného radcu právneho odboru na ministerstve pôdohospodárstva Ľubomíra P. Úradník si mal pýtať úplatok od olympijského víťaza a bývalého poslanca SDĽ JOZEFA PRIBILINCA. Ten to oznámil a úradníka zatkli, keď preberal 200-tisíc korún.
Pribilinec si s bývalým prezidentom FNM Štefanom Gavorníkom prenajal poľovnícky revír Ihráč. Ministerstvo vedené vtedy Pavlom Koncošom, tiež zo SDĽ, ale s tým nesúhlasilo a chcelo odtiaľ dostať Pribilinca preč. Obrátil sa teda na súd. Súdy už viackrát rozhodli v jeho prospech, ale ministerstvo ďalej robilo obštrukcie. Spomínaný úplatok mal dať za to, že ministerstvo na všetko zabudne.
Prečo ste to oznámili polícii?
„Všetci chceme žiť v lepšej spoločnosti. Ja rešpektujem právo a chcem to aj od iných. Prevažná väčšina policajného zboru sú statoční ľudia, ale sami policajti bez konkrétnych tipov sa môžu roztrhať, ale nepohnú sa z miesta. Ak chceme žiť v čistejšej spoločnosti, mali by sme im pomôcť. My starší prežijeme, ale prídu naše deti a budú nám otrieskavať o hlavu, čo sme im to tu nechali.“
Kedy sa to všetko začalo?
„Niekedy začiatkom mája - akonáhle prišlo k tomu, že mám dať úplatok za to, aby niekto dodržiaval rozsudok, a to je choré. Bola to ešte stará záležitosť medzi mnou a pánom Koncošom a ľudia okolo neho hľadali možnosti, ako nerešpektovať rozhodnutie Najvyššieho súdu. Dvakrát to nerešpektovali, hľadali obštrukcie, ak by som zaplatil, už by sa vraj nehľadali. Ja som sa nechcel s nimi súdiť, ale dohodnúť.“
Ako vám to Ľubomír P. povedal?
„Cez tretiu osobu ma kontaktoval a stretli sme sa. Chcel 200-tisíc a iné vymoženosti a privilégiá.“
Stretli ste sa v jeho kancelárii?
„Nie, niekde úplne inde, medzi štyrmi očami.“
Na koho ste sa ako prvého obrátili?
„Od začiatku to bolo v spolupráci s poprednými činiteľmi ministerstva pôdohospodárstva. Našťastie, je tam už veľa schopných, serióznych a čestných ľudí.“
Aj minister Zsolt Simon o tom vedel?
„Vrchní predstavitelia, nebudem ich menovať.“
Oni oslovili políciu?
„Detaily nechajme tak.“
Nemali ste strach?
„Nie som narodený pre strach. Záleží mi na tom, aby boli veci urobené tak, ako majú. Nič som nechcel, iba aby rešpektovali rozhodnutie súdu. Ideme do Európy, chceme byť čistá právna spoločnosť, tak mi na takýchto veciach záleží.“
A pri odovzdávaní peňazí?
„Mal som skôr nepríjemný pocit, ale všetko bolo pripravené. Myslím si, že policajti robili niečo aj po svojej línii, mali aj iné avíza, takže nebol problém. Ľudia by nemali mať strach.“
Nenapadlo vám, že by ste úplatok predsa len dali, aby ste mali konečne pokoj?
„Nie, nikdy. Vedel som, že som v práve a o to mi išlo. Našťastie, aj spolupráca s novými pracovníkmi ministerstva bola na inej úrovni. Oni túto kauzu zdedili, predtým to bolo osobné. Dali si veci vysvetliť, preverili si to, konali rozvážne. Zistili, že by sme sa len naťahovali a robili si navzájom zle. Vedel by som pochopiť, keď dá niekto úplatok za to, že mu pomôžu, vyjdú v ústrety, ale tento spôsob pochopiť neviem.“
Mohol tento človek reálne ovplyvniť to, čo sľuboval?
„Skôr nie.“
Nebojíte sa jeho reakcie, ak sa dostane z väzby?
„Je to nepríjemné, malo to zostať inkognito, aby sa ľudia nebáli. Keď majú mať problémy, budú sa báť a vyhýbať sa tomu.“
Nepomôže vám, že ste známy človek?
„Možno som vo výhode, ale som človek ako každý iný. Nie vždy to môže byť správna popularita.“
Mohli by vás vnímať ako hrdinu.
„Podľa toho, v akej spoločnosti žijeme.“
