foto
Originálnym spôsobom sa predstavil verejnosti svetoznámy francúzsky historik-medievalista Jacques Le Goff v knihe rozhovorov so svojím mladším kolegom Marcom Heurgonom Život v znamení histórie (Kalligram, preložila Jana Truhlářová, Bratislava 2003). Iniciatíva vzišla zrejme z Le Goffa, hoci Heurgon nevystupuje v knihe ako nejaký pasívny formulátor otázok, ale svojmu respondentovi neraz aj oponuje. Nie je však až také dôležité, kto sa pre túto knihu rozhodol, skôr to, že vznikla a že je to vzrušujúca zmes autobiografie, biografie, monografie a memoárov, v ktorej sa povedalo všetko podstatné o živote, diele, názoroch vychýreného špecialistu na stredovek, predstaviteľa už tretej generácie takzvanej školy Análov.
Jacques Le Goff je aj u nás pojem, najmä vďaka prekladom jeho najdôležitejších diel do češtiny. Na tomto mieste uvediem aspoň knihu Kultura středověkého Západu (1991), Středověká imaginace (1998), Intelektuálové středověku (2000) a Encyklopedie středověku (2002). V diele Život v znamení histórie sa viaceré z nich pertraktujú, i s celým kontextom, okolnosťami vzniku a reakciami vedeckého a čitateľského sveta.
Heurgon sa na rozhovory dobre pripravil, lebo kladie Le Goffovi kvalifikované otázky a má preštudovaný celý život tohto rodáka z Toulonu (1924), pričom výhodou bolo, že odpovede nebolo treba dotieravo vymáhať. Tak sa Le Goff na začiatku do podrobností rozhovoril o svojom detstve, ba zachádza cez spomienky na starého otca a strýka až do 19. storočia; život rodiny vidí z odstupu kriticky, najmä čo sa týka rozdielneho vzťahu rodičov k náboženstvu (to sa, mimochodom, po desiatkach rokov zopakuje v jeho manželstve). Už vtedy sa formujú Le Goffove záujmy a následne i názory, ktorých smutnou školou boli roky nacistickej okupácie Francúzska a vichystického režimu.
Úplne nová kapitola - z mnohých hľadísk zaujímavá aj pre nás - sa začala v jeho živote otvárať po vojne, keď sa zhodou náhod dostal v novembri 1947 do Prahy, kde si pripravoval diplomovú prácu o založení Karlovej univerzity a bol aj svedkom februára 1948, ktorý ľavicovo orientovanému intelektuálovi natrvalo otvoril oči.
Aj ďalšie partie knihy sú spomienkové, no Le Goff zároveň objasňuje svoju metodológiu medievalistu a historika vôbec: história by nemala ani natoľko rozprávať o udalostiach, ako ich skôr vysvetľovať. Preto aj on ako autor kníh o stredoveku sa usiloval pochopiť najmä človeka tohto obdobia, ktorého charakterizovali obsesie, napríklad posadnutosť „hriechom, druhým svetom, minulosťou, symbolikou“. Le Goff skúmal popri situáciách aj udalosti, ako nájazdy barbarov, popri priestore a čase aj také javy a fakty ako senzibilita a mentalita stredovekých ľudí, úloha stredovekého mesta, lesa a pod.
Pochopiteľne, veľa miesta venuje vzniku (1929) a vývinu časopisu Annales: to bol skutočný prevrat v chápaní histórie, lebo časopis zdôrazňoval potrebu študovať dejiny totálne, teda zisťovať všetky aspekty života spoločnosti i jednotlivca, vrátane stravovania. Paralelne s tým sa Le Goff zoširoka zaoberá svojimi vzťahmi k iným vedeckým autoritám. Ani tu nič nezakrýva, hovorí o svojich učiteľoch, kolegoch, priateľoch i žiakoch otvorene. Heurgon takisto nevynechal Le Goffovo súkromie: stojí za zmienku, že má manželku Poľku, čo ešte prehĺbilo jeho záujem o východnú Európu.
