Dodnes je benjamínom kapely Red Hot Chilli Peppers. Hrať začal v osemnástich, potom odišiel. Živoril na heroíne, maľoval čudné obrazy. Potom sa vrátil. Dodnes má najväčší zážitok z návratu, z toho, ako unikol smrti. Bytostne nenávidí šport, s kamarátmi z RHCP nehráva ani ich obľúbený basketbal, zato cvičí jogu. Stretnutie s gitaristom JOHNOM FRUSCIANTOM je zvláštne - na rozhovor došla telesná troska, ktorej neustále vykrúca ruky a nohy ako pozostatok živorenia. Silná duša.

Kto všetko sa autorsky podieľal na nahrávaní vášho nového albumu?

„Len ja. Nahral som ho doma, pomedzi turné s Red Hot Chilli Peppers. Skúšal som hrať vlastné veci s inými hudobníkmi, no uvedomil som si, že moja pieseň je špecifický pocit v hlave, s ktorým sa musím sám vyrovnať. Je pravda, že teraz mi pomáhal kamarát Josh s bicími, klávesmi a basou a posledné dve piesne som nahral vo veľkom štúdiu, no stále je to o tom - vykresať ten pocit v hlave, dať ho do trojrozmerného sveta. Moje pocity sú také presné, že ich už len znovu zaznamenávam. Nik nepočuje napríklad bicie tak ako ja, preto mi neostávalo iné, len ich naprogramovať podľa seba.“

Jimmi Hendrix sa v istom rozhovore sťažoval, že to, čo počuje v hlave, nevie dať von.

„Možnože chcel hrať príliš veľa nôt. (Smiech) Jedným z dôvodov, že ja to viem vyjadriť tak presne, je, že moja hlava a telo sú čisté. On žil ,chemickým‘ životom, no ja sa s ním nechcem porovnávať. Pamätám si, že v období, keď som bral drogy, bolo to, čo som cítil, absolútne iné než to, čo zo mňa napokon vyšlo. Nahral som celkom dobré veci, ale nebol som to ja. Až som pred troma rokmi zažil návrat z umierania späť do života. Začínal som z bodu A, nebol som ničoho schopný, ale opäť som chcel byť dobrým hudobníkom. Tvrdo som cvičil, písal piesne a na veci som sa začal dívať z inej perspektívy. Snažil som sa o seba starať, očistiť si telo - to bolo jednoznačnou podmienkou, aby som mohol prenášať pocity z hlavy von. Teraz som čistý, som sústredený, sám sebou. Nefajčím, nedrogujem, nepijem alkohol. Každý deň cvičím jogu. Možno ak by bol Jimmi Hendrix žil takto, tiež by sa mu darilo zachytávať pocity presne. A keby bol zažil ten prechod od umierania naspäť k životu.“

Čo z toho vyplynulo pre vás ako hudobníka?

„Len to, že je viac toho, čo by som mal na tejto planéte ešte stihnúť. Nikdy by som tomu neveril, veď som umieral na všetky strany, cítil som, že už je po mne. Ale hlasy v mojej hlave, tie, čo sa mi prihovárajú niekoľko rokov, mi vždy hodili záblesk budúcnosti. Vraveli o hudbe, ktorú by som mal robiť. Počúvol som ich a prestal som s drogami. To bolo v decembri roku 1997. Dnes som schopný opäť sa vnímať, mal som obdobie, keď som deväť mesiacov nič necítil. V hlave som si odžil toľko psychedelických zážitkov, že už nepotrebujem nič, len robiť hudbu, mať kapelu a priateľov a žiť tento život. To mi stačí, pretože mám veľa trpezlivosti a naučil som sa nič nečakať hneď.“

O čom ste rozmýšľali počas príprav nového albumu?

„Bola to kulminácia všetkých vecí, ktoré som sa naučil a počul. Množstvo super vecí, ktoré som videl. Rozprával som sa s mnohými hlasmi, ktoré mi v hlave robili spoločnosť. Spieval som si v izbe s astrálnymi telami ľudí, ktorí sa so mnou bavili a po čase sa rozplynuli. Preciťoval som prítomnosť ľudí v okolí, konečne som cítil, že mám priateľov. Podarilo sa mi dokonca rozprávať sa s duchom priateľa, ktorý spal predo mnou, tak šesť-sedem hodín. Skúšal som potom jeho myšlienky pretransformovať do jazyka, ktorému všetci rozumieme, čo bola celkom zábava. Raz mi duch povedal, že by som sa mal očistiť a že to potrvá dlho - a mne nenapadlo nič iné, len to, z čoho je teraz názov platne: You have to record only water for ten days (Desať dní môžeš nahrávať len vodu). Je to taký zvláštny zvrat vo význame slov, takto tvorím texty. Tie hlasy vo mne rozprávajú angličtinou, ale takou smiešnou, ktorej rozumiem len ja. Tak toto sú tie zvláštne záblesky, ktoré mi dovoľujú tvoriť. Som na to hrdý a musím povedať, že jediná vec, za ktorú v tejto muzike nesiem zodpovednosť, je, že som mal silu dať sa dokopy, prežiť. Ostatné je už len zdokonaľovanie hudby po stáročia. Jednou z výhod života v trojrozmernom svete je, že môžete tvoriť most medzi štvrtou a piatou dimenziou, kde existujú nové slová a myšlienky a to robím ja so svojou hudbou.“

Aký je rozdiel medzi hudbou Red Hot Chilli Peppers a tou vašou?

„To sú dva rôzne priestory. V RHCP nie je za hudbu zodpovedný nik. Keď vymýšľam gitaru, väčšinou počúvam, čo hrá Flea na base alebo Chad na bubnoch. Ak spieva Anthony, necíti, že robí hudbu, myslí si, že hudba núti jeho. V RHCP je muzika ako energia, ktorá je väčšia než ktokoľvek z kapely. Tá energia neexistuje, keď som sám v izbe, funguje, len ak sme pokope. Šesť mesiacov sa sústredíme len na písanie piesní a potom ideme do štúdia. Zatiaľ čo moja hudba ku mne prichádza naraz a pieseň je hotová za pár hodín. Jednoducho prípravy trvajú v RHCP oveľa dlhšie.“

Čo je pre vás dôležitejšie - kapela alebo vaše sólové projekty?

„Obe, jedna bez druhej by nemohli existovať. Nemohol by som hrať v RHCP bez vlastných piesní a naopak.“

Váš album je akýsi smutný.

„Čože? Smutný? Podľa mňa je veľmi šťastný. Možno sa vám to zdá smutné, lebo také sú veci, z ktorých som šťastný. Keď čítam niečo smutné, má to nádhernú formu, akou je to podané. Pekné veci vo mne nevyvolávajú nič. Možno preto, že som bol smutným dieťaťom. Ale okolo mňa je dosť ľudí, ktorí majú podobné pocity a moja hudba ich robí šťastnými.“

Kedy ste písali tie skladby?

„Počas turné Californication. Sedel som v izbe a písal som. Od šiestej ráno do deviatej večer, keď sa začínal koncert.“

Kedysi ste mali problémy so slávou, ako je to dnes?

„Keby nebolo hudby, bolo by zo mňa len malé hnusné mizerné decko, znudený človek. V osemnástich, keď som sa dostal do kapely, som sa cítil ako hviezda. My sme hviezdami naozaj boli, no nik z nás nežil svoj život, žili sme ako iné osoby. To ma natoľko rozložilo, že som už neuvažoval. Len som chcel, aby každý videl to, čo vidím ja. Lenže každý človek ma videl inak - bol som sedem miliónov názorov v jednom. Tak som začal brať drogy a cítil som sa stratený.“

Občas aj maľujete divné obrázky, obal na album ste si vytvorili tiež?

„Hej, je to len taký jednoduchý dizajn, presne taký ako moja hudba.“

DENISA VOLOŠČUKOVÁ