Juraj Nvota
režisér
otec Jakuba Nvotu
Bol váš syn niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Mal jeden problém - dlho si mykal. Hovoril: my sme unavený, my sme smädný, my nechceme! Dlho sme ho od toho nevedeli odnaučiť.
Čo na ňom najviac oceňujete?
Obdivujem, ako vie formulovať. Píše výborné pesničkové texty, je oveľa zručnejší ako ja, keď chce vyjadruť, čo cíti a o čom rozmýšľa. Veľmi rýchlo zobral do rúk pero, od základnej školy dodnes napísal niekoľko stoviek textov. Cením si na ňom, aký je tolerantný a ako dokázal okolo seba spojiť partiu mladých a nezávislých ľudí, ktorým sa podarilo takmer na vode vytvoriť pevné Túlavé divadlo. Vie sa poučiť z chýb druhých a chrániť seba a svoje súkromie.
Chcete tým povedať, že sa poučil aj z vašich chýb?
Vyrozumiete aj to, čo nechcem povedať.
V čom ste si podobní?
Vraj v hlase, úsmeve, geste...
V čom úplne odlišní?
Delí nás nejaký ten vek, takže objektívne sme odlišní v skúsenosti a poznaní. Obaja sme režiséri, a to je profesia, pri ktorej čerpáte hlavne z vlastnej skúsenosti. Verím, že Jakubove skúsenosti, nech aj budú akokoľvek tvrdé, ho povedú k viere, že život má zmysel.
Chodíte na jeho predstavenia?
Niektoré, čo sa odohrávali ešte v detskej izbe, som vynechal, ale potom som už videl všetko.
Je váš syn zvedavý na váš názor?
Navrávam si, že áno. Netúži po nejakých analýzach, nepotrebuje ich, ale po skončení predstavenia mu v očiach svieti otázka, či to všetko malo zmysel. Rád na ňu odpoviem, lebo väčšinou je to, čo urobí, naozaj dobré. Páči sa mi jeho séria kabaretov a myslím, že aj naštudovanie hier Boh od Woodyho Allena a Tarelkinova smrť od Suchovo-Kobylina je veľmi vydarené.
Cítite väčšiu potrebu pochváliť ho, ako skritizovať?
Určite. Pochvaly na svete nikdy nie je dosť, potrebujeme ju všetci. Učím sa ju dávať najavo, pretože kedysi som nevedel, že aj takto je možné prejaviť lásku.
Za čo ste Jakuba najviac chválili, keď bol malý?
Vždy oplýval veľkou fantáziou, vedel sa kúzelne hrať s rozličnými "nehračkami" - napríklad s otvárakom na konzervy. Veľmi skoro sa stal partnerom vo vymýšľaní. Môj otec, keď som bol malý, tvrdil, že najlepšie vychováva dobré priateľstvo a partia, ktorá si prirodzene vytvorí isté zdravé zákony. Tie sa dieťa bojí porušovať oveľa viac ako príkazy dospelých. Jakub mal konskú pamäť. Keďže vyrastal v divadle, vedel celé hry naspamäť. Keď herci zabudli text, vedel našepkať.
Rozprávali ste mu rozprávky?
Čítali sme leporelá, ktoré si okolo seba porozostavoval ako letokruhy alebo bludisko, uprostred ktorého trónil. Mal však radšej, keď sme si vymýšľali a najviac sme sa zabávali, keď sme sa rozprávali po záhorácky.
Čo myslíte, čo by vám váš syn mohol vyčítať?
Moju neprítomnosť.
Myslíte, že si rozumiete?
Mám pocit, že si rozumieme stále viac a náš vzťah sa rozvíja.
Pomáhate mu nejako dodnes?
Nahováram si, že mu pomáham. Samozrejme, že mu neodmietnem žiadnu službu, o ktorú ma požiada. Ale on veľa pomoci nepotrebuje. Je to samostatný chlap. A dnes už aj čerstvo ženatý.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Vidíme sa stále častejšie. Keď máme voľno, zavoláme si, stretneme sa len tak, bez nejakej konkrétnej náplne - a to sú tie najlepšie momenty.
Rozumie si so svojimi sestrami z vášho už ukončeného druhého manželstva - s Dorotkou a Terezkou?
Pozoruhodne áno. Majú ho rady, do istej miery sú naňho hrdé a on na nich rovnako.
Divadelný režisér Juraj Nvota (1954), ktorý sa v lete zúčastnil na 38. ročníku MFF v Karlových Varoch so svojim debutovým filmom Kruté radosti, odchádza na celú jeseň do Prahy. Českých hercov bude režírovať v Štúdiu Ypsilon v inscenácii hry Hermana Ungara Touha a v divadle Na zábradlí v dráme Davida Craiga Poslední vzkaz. V Astorke sa v novej divadelnej sezóne hrajú jeho inscenácie hier Armagedon na Grbe, Macocha, Matka, Cintorín slonov, Historky z Viedenského lesa a Večierok, v ktorých účinkuje herečka Anna Šišková, matka Dorotky a Terezky. Z prvého manželstva má syna Jakuba.
Jakub Nvota
režisér
syn Juraja Nvotu
Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
V niečom som problémovým určite musel byť... Vyžadoval som si, napríklad, pozornosť, a keď sa mi jej nedostávalo, tak som sa presadzoval. Bol som jedináčik.
V čom sa vám váš otec najviac páči?
V tom, že je mojím otcom.
Aké vlastnosti ste po ňom zdedili?
Všetky zlé a, hádam, aj niekoľko dobrých. Okrem toho, vraj máme podobný hlas.
Ktoré sú tie dobré?
Dochvíľnosť - obaja sa snažíme všade prísť presne načas.
A zlé?
Niekedy je veľmi zlou vlastnosťou túžba všetkým vyhovieť. Často sa obráti voči dotyčnému človeku a vôbec proti všetkému.
V čom ste odlišní?
Vo veku a v prostredí, v akom sme vyrastali. Určite nie som taký komunikatívny ako otec. Mimo prácu som veľmi uzavretý, málo spoločenský, ťažko si hľadám priateľov, s problémami sa včleňujem do spoločnosti, kým otec nejako prirodzene vyžaruje zo seba čosi, čo ho robí stredobodom pozornosti a ľudia sa k nemu hlásia. Vždy sa nachádza v strede nejakého spoločenského diania. Ja som človek, ktorý sa rád pohybuje na okraji alebo niekde v pozadí.
Čo ste mu najčastejšie vyčítali?
Možno je veľa vecí, ktoré by som mu mohol vyčítať, ale nanešťastie, zdedil som aj jeho zlé vlastnosti, takže to, čo by som mu vytkol, by som musel okamžite vytknúť aj samému sebe. Radšej mu teda nevyčítam nič.
Rozprával vám rozprávky?
Nie.
Pomáha vám nejako dodnes?
Pomáha mi tým, že sa medzi nami nestratil kontakt, napriek tomu, že som pri ňom nevyrastal. Máme spolu veľmi dobrý vzťah.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Spomínam na veľa vecí z detstva, ale aj na to, čo bolo pred časom. Neviem, čím a ako je detstvo ohraničené. Dúfam, že ešte stále sa v nejakej časti detstva nachádzam, pre mňa sa zatiaľ táto kapitola nauzavrela. Ešte nechcem nejako významne spomínať.
Čo myslíte, čím by ste svojmu otcovi urobili najväčšiu radosť?
Môj otec sa dnes stará o starého otca a moju tetu, opravuje ich dom, stal sa hlavou rodiny, dbá o jej celok. Možno raz, keď príde čas, by som mal dokázať pre zmenu ja takto prebrať záležitosti rodiny, aby som ju udržal pokope. Bol by určite rád.
Viete o otcovej prvej láske - kto to bol?
Netuším, muselo to byť ešte niekedy veľmi dávno, na základnej škole...
Myslíte, že váš otec sa takto skoro vedel zaľúbiť?
Každý z nás prežil nejakú platonickú lásku už na ZDŠ, nevidím dôvod, prečo by mal byť môj otec výnimkou.
Režisér Jakub Nvota (1977) ešte ako študent VŠMU založil so spolužiakmi Túlavé divadlo, ktoré má v repertoári Shakespearove drámy Hamlet a Macbeth a pripravuje Othella, alebo Škrtiča benátskeho. V bratislavskom bývalom V-klube predstaví Túlavé divadlo už v druhej divadelnej sezóne v jeho réžii hry Boh (Woody Allen) a Tarelkinova smrť (Suchovo-Kobylin), na neskorú jeseň plánuje inscenáciu hry Leonida Andrejeva Sava. V Radošinskom naivnom divadle režíroval Jakub Nvota Jánošíka, v Štúdiu L+S veselohry Barmanky a Čo zostalo z lásky. Otextoval rad piesní Dorotky Nvotovej a skladby pre rozhlasové kabarety, či divadelné inscenácie.
Autor: TINA ČORNÁ / Foto: ROMAN FERSTL
