NATO iste nie je nadnárodnou inštitúciou. Pravidlá tejto organizácie sú budované skôr na dôvere v záväzky a na kamarátstve než na slepej lojalite či dokonca nepresvedčivom bratstve. V deklarácii pražského summitu NATO z 21. novembra 2002 je Slovensko spolu s ďalšími šiestimi krajinami pozvané do NATO. V deklarácii sa nehovorí o tom, že by napríklad Slovensko či ostatné pozvané krajiny vstupné kritériá už splnili. Naopak. Podľa zásady dôvery sa v článku 5 deklarácie (poradové číslo 5 pritom nebolo až také úplne náhodné) uvádza, že „pozvané krajiny predložia časové plány reforiem, na základe ktorých sa predpokladá ďalší pokrok pred vstupom aj po vstupe…“
Slovensko sa za svoj pokrok - prinajmenšom pred vstupom - fakticky zaručilo aj konkrétnymi ľuďmi na čele Národného bezpečnostného úradu, aj na čele rezortu obrany. Pol roka pred formálnym vstupom do aliancie však nečakane mení pravidlá, ku ktorým sa zaviazalo. Opäť treba zdôrazniť, že výmena na miestach ministra obrany či dokonca riaditeľa NBÚ nemusí sama o sebe predstavovať krízu dôvery. Západné krajiny poskytujú množstvo príkladov rezignácií dôležitých osobností na zásadné posty. V tomto prípade však treba argumentami presvedčiť pozývajúcu organizáciu, že existujú vierohodné dôvody na odvolanie dvoch kľúčových osobností. Dôvody, ktoré nie sú osobné.
Tie dôvody, ktoré boli predložené v súvislosti s totálnou stratou dôvery, nedokázali presvedčiť ani potrebnú väčšinu členov vlády. Ťažko očakávať, že teraz presvedčia tých, ktorí sa 21. novembra 2002 rozhodli dať Slovensku dôveru, že dotiahne do konca reformy a kroky, ktoré podmieňovali vstup do NATO.
Výmena ministra obrany kandidátskej krajiny by nemusela pôsobiť kontroverzne napriek tomu, že ide o ministra, ktorý spustil rad reforiem. Vo vedení rezortu obrany sa po roku 1993 vystriedalo niekoľko ľudí, pričom až tí poslední dvaja ministri, ako zaznieva z reakcií v Bruseli, boli naozaj vierohodní. Ale minister je „majetkom“ svojej strany a ak je líder strany aj premiérom, potom aj „majetkom“ premiéra. Ak šéf strany presvedčil v priebehu 24 hodín svojich podriadených, že zo schopného ministra, ktorý požíval dôveru NATO i jeho dôveru, sa stala prekážka na vstup do NATO, je to legitímny krok. Lenže vývojová súvislosť bola iná. Preto tie rozpačité reakcie z ústredia NATO v Bruseli.
V prípade výmeny na poste riaditeľa NBÚ ide o iný prípad. Šéf NBÚ je „majetkom“ vlády, nie premiéra. Vláda sa vo svojej väčšine nenechala presvedčiť, že odvolanie je pre Slovensko prospešné. Odvolanie ministra obrany, ktorého argumenty jeho nadriadeného tiež nepresvedčili, sa tak nutne musí chápať ako odveta, ak nie priamo pomsta. Účelová rošáda má nahradiť nedostatok argumentov. Nikto v NATO nepochybuje ani o tom, že inštitúcia ako NBÚ, ak si svoje úlohy plní v krajine, ktorá mala ešte donedávna povesť jednej z najviac skorumpovaných v tej „lepšej“ časti východnej Európy, musí doma vyvolávať kontroverzie, intervencie, legislatívne pochybnosti, nesúhlas aj oprávnený strach. Lenže práve preto boli tieto úrady v členských a kandidátskych krajinách NATO zriadené.
V samotnom NATO je tento Bezpečnostný úrad NATO v rovnakom postavení. Predstava, že by generálny tajomník NATO chcel odvolať šéfa Bezpečnostného úradu NATO Waynea Rychaka po tom, čo Rychak rozhodol inak, než ako si predstavoval lord Robertson, je úsmevná. Áno, Rychak je svojím spôsobom podriadený generálnemu tajomníkovi, resp. Severoatlantickej rade, ale súčasne má aj kvalitatívne iné právomoci.
Problém nezávislosti NBÚ a jeho kompetencií bolo možné riešiť legislatívnymi úpravami. „Prevalcovanie“ nie je príliš presvedčivé a nutne vyvolá pochybnosti aj v Európskej únii. V rámci koordinácie medzi Bezpečnostným úradom NATO a druhým pilierom únie podpísali už v júni 2000 NATO a EÚ Bezpečnostnú dohodu, ktorá koordinuje postupy Bezpečnostného úradu NATO, Bezpečnostného úradu Generálneho sekretariátu EÚ a Bezpečnostného úradu Európskej komisie. Pri ochrane utajovaných skutočností EÚ akceptovala prísne kritériá NATO už viac ako rok pred 11. septembrom 2001.
Hrdé dovolávanie sa „zvrchovanosti a suverenity Slovenska“ voči opačným názorom NATO v momente, keď sa to hodí, sa bude chápať ako apelácia na nižšie inštinkty, a teda ako príliš lacný politický inštrumentalizmus.
Autor: IVO SAMSON(Autor je analytikom Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku)
