Málokto vie, že odborný termín literatúra faktu, ktorý sa dnes bežne používa na označenie nefiktívnej, nebeletristickej literatúry, vznikol, respektíve začal sa systematicky používať roku 1963, keď sa dovtedy tento druh písomníctva nazýval literatúra umelecko-náučná, umelecko-vzdelávacia alebo populárno-vedecká. Pravda, tým sa ešte nič nezjednodušilo, lebo obsah pojmu ostal rovnaký: non fiction, čiže literatúra, v ktorej sa nesmie uplatňovať autorovo výmyselníctvo, fantázia, ale jednoznačne zaistené a zrozumiteľne sprostredkúvané skutočnosti zo všetkých oblastí ľudského poznania, cesty ich hľadania, nachádzania a uplatňovania.
Teóriou a konkrétnymi slovenskými dielami tohto žánru sa zaoberá v knihe Paradoxný svet literatúry faktu (Fakulta humanitných vied Univerzity Mateja Bela, Banská Bystrica) Milan Jurčo, už roky špecialista na literatúru pre deti a mládež.
Jurčova kniha o literatúre faktu obsahuje štúdie, články a recenzie zo sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov. Autor premyslene sledoval práve diela, ktoré mu žánrovo i tematicky zapadali do úsilia nájsť dominantné znaky literatúry faktu a zasadiť ich do uceleného systému. Nelenilo sa mu dokonca preštudovať si knihy o športe, pokiaľ sa mu zdalo, že by mohli zapadnúť do jeho predstáv o žánri.
Najprv teda k Jurčovej koncepcii literatúry faktu. Jeho poňatie tohto fenoménu je široké: rozoznáva v ňom tri vetvy: umeleckú, vedeckú a publicistickú, pričom v prvej prevláda funkcia estetická, v druhej kognitívna, v tretej informatívna; samotná literatúra faktu býva kombináciou všetkých troch. Deliace čiary medzi žánrami sú nebyčajne pohyblivé, neexistuje nijaké odtiaľ-potiaľ, nijaká prísna čistota štýlotvorných prostriedkov. Preto sa Milanovi Jurčovi čudujem, že tak bohorovne polemizuje s pomyselným tvorcom literárnych fikcií, v ktorých existujú „plagiáty a sentimentálne gýče“. Jurčo tvrdí, že „literatúra faktu prišla, aby toto farizejstvo demaskovala, aby strhla závoj z jeho intelektuálnej chudoby a emocionálnej práznoty“ a ďalej, že „literatúra faktu demaskuje aj politické a náboženské farizejstvo, napráva propagandistické lži…“ Nato však nie je potrebná literatúra faktu, a napokon, nie na to vznikla.
Nesúhlasím ani s tým, že medzi literatúru faktu autor veľkoryso zaraďuje aj esej. Veď esej znamená voľný rozbeh, prekvapivé súvislosti, kým literatúra faktu sa musí držať overených vecí, dokumentárnosti, defabulizácie, demystifikácie.V teórii akoby Jurča unášal prúd špekulatívneho intelektu. Zato pri rozboroch diel preukázal cit pre mieru, odhalil prázdnotu gestikulácie všelijakých maťugov a iných spisovateľských samozvancov. Často však prejavil toleranciu aj tam, kde by sa bol žiadal prísnejší meter. Musíme ale chápať jeho teoretický kontext a koncept, ktorý potreboval dokladový materiál. Ale kde ho hľadať, ak nie v domácej spisbe?
JOZEF BŽOCH
(Autor je literárny kritik)
