Koncom júla mal Ludvík Vaculík sedemdesiatpäťku a keďže tento český spisovateľ je už pojmom, symbolom, idolom, príkladom duchovného odporu proti totalite, venovali mu médiá patričnú pozornosť. Lenže to boli iniciatívy iných. Je však možné, že jeho samého inšpirovalo vlastné jubileum k tomu, aby siahol po rukopise, ktorý začal písať ešte roku 1969, ale z viacerých príčin ho nedokončil. Kniha Cesta na Praděd (Atlantis, Brno 2001), čo teraz vyšla v dokončenej verzii, má okrem kurióznej genézy aj kurióznu tému.

Je to opis cesty, ktorú autor absolvoval v auguste 1966 ešte ako redaktor Literárnych novín so skupinou koníčkarov. Šesť dievčat, dvaja chlapci a dvaja muži pod vedením Josefa Zemana, svojského riaditeľa poľnohospodárskej školy a chovu koní a kráv, sa kdesi zo zapadnutého kúta stredných Čiech vydá na šiestich koňoch a s jedným vozom, ťahaným ďalšou dvojicou koní, krížom cez Čechy na horu Praděd, navyše nie najkratšou, ale najdlhšou trasou, dokonca cez časť južného Poľska Kladsko.

Vaculík sa zúčastní na tomto čudesnom výlete s úmyslom napísať do Literárnych novín sériu reportáží, čo sa aj stalo; lenže materiálu a zážitkov bolo oveľa viac, a tak sa autor rozhodol napísať cestopisnú knihu, a to sa tiež stalo: začiatok terajšej knihy až po stranu 157 je datovaný rokom 1969, odtiaľ má text až po stranu 270 datovanie rok 2001, potom nasleduje dvanásťstranová vsuvka z roku 1967 a záverečný dvojstránkový text pochádza opäť z roku 2001.

Prečo toľké otáľanie, prerušovanie, dodatočné dopĺňanie a definitívne rozhodnutie pre knižnú podobu po takom dlhom čase? Vaculík to kdesi vysvetľuje a dá sa mu veriť. Na tej nekonečnej a nekonvenčnej ceste, ktorá v období dosť intenzívnej automobilizácie vzbudzovala u ľudí nevôľu i údiv, sa stal autor v Kutnej Hore aktérom náhleho ľúbostného dobrodružstva, ktoré sa končí oťarchavením onej osudovej ženy.

Spisovateľ sa po rokoch usiluje zistiť, či a akého má potomka, no vždy sa spätí a nepokračuje ani v pátraní, ani v písaní, lebo nevie „jak prolézt mezi ctností a hříchem“. Po časovom odstupe však cíti, akoby sa ho ten príbeh osobne už netýkal, lebo „postoupil do vyšší umělecké třídy“; a tak máme možnosť čítať knižné dielo, ktoré má neopakovateľné čaro typicky vaculíkovského prozatérskeho umenia.

Opis nezvyklej cesty nezvyklými dopravnými prostriedkami po neexotickej krajine by mohol na prvý pohľad vyvolávať predstavu deskriptívnej nudy. Vaculík naozaj poctivo zapisuje celý priebeh tohto kočovania a často vyvoláva dojem faktománie. K tomu prispieva aj autorov spomaľovací rytmus, daný napokon už i spôsobom cestovania, na ktoré sa dokonale pripravil: nielenže si preštudoval trasy na mape, ale preštudoval si aj tzv. smolné knihy, do ktorých sa od 14. do 18. storočia zapisovali výpovede fyzicky mučených ľudí, vypočúvaných podľa útrpného práva.

Vaculík si v príslušných lokalitách evokuje vtedajšie pomery, vžíva sa do individuálnych osudov, skúma pamäť potomkov, často aj zámerne deravú. Svojim spolucestujúcim však nepovie o histórii miest, ktorými prechádzajú, ani slova. Výprava vezie so sebou aj premietačku, lebo by si mala na seba zarobiť premietaním náučných filmov o koňoch, no všade sa stretne s minimálnym záujmom.

Kniha sa skladá z takýchto cestovateľsko-zárobkových epizódiek, no zároveň je plná autorových postrehov o krajine, prírode, dedinách a dedinčanoch, domoch, stodolách, cestičkách, potokoch. Vaculík presne postupuje podľa svojej zásady, že keď píše, chce sa zo svojho textu dozvedieť niečo aj sám, a že cesta nie je presne iba to, čo stretávame, ale aj „přeludy, jaké při tom prožíváme“. Ako prelud sa dá vnímať spomínaná kapitola o neznámej žene, ktorú autor chodí navštevovať koňmo v noci a tajne, aj keď je už karavána hodne ďaleko. Pôsobí to snovo i reálne, celý vzťah sa vznáša akoby v poetickom marive.

Bez návštevy Praděda sa končí i cesta na Praděd, ktorej priebeh je azda zaujímavejší ako jej cieľ.

(Autor je literárny kritik)