Dušan Kalay, Slovensko
Okolo deviateho roku sa u dieťaťa začína prejavovať magické vnímanie: chce poznávať. Skúsenosť mu ešte nestačí, tak dokladá veľa vecí fantáziou. V knihe vníma ilustráciu ako súčasť príbehu, uspokojuje ho, keď je kresba s textom v harmonickom vzťahu. „Ak má medzi kresbou a dieťaťom prebiehnať tichý dialóg, ilustrátor musí byť empatický a vnímavý,“ hovorí psychologička Eva Fischerová.
Dieťa nerado stráca schopnosť spontánne reagovať, smiať sa. Je v ňom zakódovaný homo ludus - človek, ktorý sa zabáva. Veľa však záleží od toho, akou formou je mu ilustrácia ponúknutá.
„V klinickej praxi psychológov sa veľmi často stáva, že dieťa namiesto farebných pasteliek siahne iba po čiernej ceruzke. Pre nás je to signál o istej výnimočnosti v prežívaní. Farby vypovedajú o silných emóciách. Ak je však dieťa niečím zviazané, môže byť preň zrozumiteľnejšia skôr menej vzrušivá kresba,“ hovorí Eva Fischerová.
Vcelku blízka býva dieťaťu symbolická a zovšeobecňujúca kresba. Dokáže ho vtiahnuť do sveta fantázie a metafory. Ak je však výjav z rozprávky alebo príbehu stvárnený príliš realisticky či naturalisticky, môže kresba pôsobiť aj negatívne.
Pri práci psychológa nie je podstatné, či kresbu-výpoveď nakreslí dieťa alebo dospelý. „Mávala som niektoré kresby svojich malých pacientov vyvesené na stene v ambulancii,“ spomína Eva Fischerová. „Raz prišlo ku mne dieťa a od jednej dlho nemohlo odtrhnúť oči. Zaiskrilo to medzi ním a kresbou tak, že som ju musela odstrániť. Svojím spôsobom mi však táto reakcia ušetrila veľa testovacej práce. Kresba ma upozornila u dieťaťa na niečo dôležité,“ dodáva.
