Hodiféria síce počúva Jiřího Hroteka podobne ako pes svojho pána, aj tak má však ruky samu jazvu a krvavé škrabance: „Používam totiž sokoliarsku rukavicu. Je síce krátka, ale mäkká. Keby som použil orliu, ktorá je dlhá, ale tvrdá, sup by sa nezachytil, neubrzdil to a zrútil sa medzi ľudí.“
Keď Jiří Hrotek rozpráva na diktafón, je to katastrofa. Slová chrlí tak, že ich páska nedokáže zrozumiteľne zaznamenať. S rovnakou vervou sype divákom fakty o dravých vtákoch. Keby mu zrátali počet slov za minútu, zrejme by to bol rekord. Aj kolegovia ho upozorňujú, že do mikrofónu nesmie tak kričať, nech diváci pri reproduktoroch neprídu o uši. Darmo. Aj tak sa pri výklade nekontrolovateľne rozvášni. No práve v tom je strhujúci pôvab jeho vystúpenia. Na prvý pohľad je jasné, že je to šoumen, ale zároveň aj nadšenec a fanatik, ktorého svetom je šum vtáčích krídel. Kvôli dravcom mal už v detstve problémy, lebo namiesto školy sa venoval sokolom. Kvôli dravcom ho opustila manželka, mali prednosť pred rodinou. No vďaka jeho láske k dravcom existuje v Česku už dvanásť rokov spoločnosť Zayferus zameraná na ochranu dravých vtákov. Je to skupina, ktorá, hoci funguje bez prispenia štátu, ročne investuje na ochranu a propagáciu dravých vtákov niekoľko miliónov korún.
Do predstavenia zapájajú aj deti, odvážlivec môže hodiť dokonca maketu hada a sledovať, ako ho dravec uchytí v letku.
Je to výborný tip na rodinný víkendový výlet. Lednice ležia len asi dvadsať kilometrov za slovensko-českými hranicami. Okrem toho, že je tam krásny zámok, je to aj mesto dravých vtákov. Skupiny sokoliarov sú tu hneď dve a vládne medzi nimi konkurenčný boj, lebo Seiferos sa odštiepil do Zeyfera. Zeyferos však zostáva jedinečný. Nielen počtom vtákov, ktoré sú určené na chov, návrat do prírody, alebo vystupujú v programe, ale aj sídlom. Už siedmy rok sú ukážky letov priamo na lúkach zámockého parku chráneného Unesco-m. Je to najväčšie miesto na ukážky dravcov v celej Európe a z toho vyplýva jedinečnosť šou.
Na začiatku je pútavý výklad zameraný na poznávanie dravcov a ochranu prírody. Publikum sa dozvie množstvo zaujímavých faktov vrátane pikošiek, napríklad, že niektoré dravé vtáky dokážu zožrať ježa aj s pichliačmi, že kilový vták bez problémov unesie aj trojkilovú korisť, že sova lieta potichu ako duch a iné dravce ju nemajú rady, že najväčšou zbraňou vôbec nie je hrozivo vyzerajúci zobák, ale pazúry.
Potom nasleduje exhibícia. Žiadne stredoveké predstavenie, ale možnosť na vlastné oči sledovať dravé vtáky v ich prirodzenom prostredí. Voľne krúžia nad hlavami divákov, aby sa vzápätí vrhli na korisť. Vznášajú sa až niekoľko sto metrov nad zemou a potom sa strmhlav vrhajú na maketu líšky, bažanta, kuny či hada, ktorého hádže jeden z divákov. Tesne nad hlavami davu preletí dokonca aj obrovský sup bielohlavý, vlastne supia dáma, Hodiféria.
Útek z domu
Riaditeľom spoločnosti je Jiří Hrotek. Keď mal dvanásť, otec – lesný inžinier – priniesol z poľa zraneného krahulca. Netušil, že sa tým pripravil o splnenie životného sna, aby raz syn kráčal v jeho šľapajách. Chlapca dravé vtáky celkom pohltili a škola išla bokom.
„Naši mi hrozili, že ak budem mať zlé známky, dravce končia. A ja som doniesol štvorku z ruštiny. Doma nastala mela – vtáky musia preč! Tak som sa zbalil a hoci som mal len štrnásť, ušiel som z domu a nejaký čas býval v lese. Naši z toho boli na mŕtvicu, no pochopili, že sa nedá nič robiť.“
Odvtedy sa Jiří Hrotek mohol venovať sokoliarstvu naplno. Trénoval sokoly a rárohy, neskôr na pražskom letisku ako profesionálny sokoliar plašil vtáky, aby nedochádzalo ku kolíziám s lietadlami. Po revolúcii bola možnosť kúpiť si vlastného sokola. Dovtedy boli vzácne dravce výhradne majetkom štátu. Hrotek spolu s priateľom založil spoločnosť Zayferus zameranú najmä na ochranu dravcov. Dnes majú v zbierke viac ako tridsať druhov, vrátane najmenšej, len niekoľkodekovej sokola myšiara, či obrovského kondora alebo karanča, ktorý radšej chodí ako lieta.
Rozhnevaná Hodiféria
Skupinka sokoliarskych nadšencov funguje v Ledniciach vo dne, v noci. Väčšina vtákov totiž nie je v klietkach, sídlia na bidielkach pod holým nebom, uviazané za nohu.
„Je to jediný humánny spôsob ako ich zachovať v neporušenom stave,“ vysvetľuje Hrotek. „Keby boli v klietke, polámali by si perie, zle by lietali a v prírode by sa neuživili.“
V noci však treba vtáky strážiť, a tak ich „páni“ s nimi spia pod holým nebom. Vtáky však aj samy strážia svoje územie. Ak sa v noci ktosi prikradne, prvé ho zaregistrujú sovy, tie zobudia sokola a on sa rozškrečí ako alarm.
S vtákmi je plno práce. Okrem kŕmenia, čistenia ich obydlia, rozlietavania a výcviku sa napríklad musia každý deň vážiť. Každé deko navyše či menej znamená problémy. Ak vták žerie, čo sa doňho vlezie, a chudne, má trebárs parazity, keď priberá a je teplo, môže dostať infarkt.
„S vtákom musíte byť denno-denne v kontakte. Je to ako so psom. Ak sa mu venujete, sú výsledky. Dravca však nikdy nemôžete udrieť, zapamätá si, že sa k nemu zle správate a jednoducho uletí a živí sa sám.“
Každý vták je rovnako ako pes fixovaný na svojho človeka. Mohli sme sa o tom presvedčiť, keď sa supovi Hodiférii zasekla na nohe karabínka a bolo ju treba vymeniť. Reagovala iba na Jiřího Hroteka, ktorý musel dávať dobrý pozor, aby pomocník, ktorý sa snažil o výmenu, neprišiel k úrazu. Práca sa nedarila, Hodi bola parádne nervózna a hrozivo sipela a chrčala. Ako-tak ju utíšili len nové a nové porcie mäsa. Z toho však znervóznel Hrotek. Na Hodifériu čakali ešte dva výstupy a keď sa prežerie, nebude sa jej chcieť predvádzať.
„To máte ako s ľuďmi. Aké pracovné výkony, keď si dáte kačicu a pivo? Rovnako vták – nažerie sa, pokrčí nohu a má voľno. Sup sa niekedy tak prežerie, že fakt nemôže letieť.“
Adieu Lednice
V Zeyferovi časť vtákov učia loviť – tie, ktoré raz vypustia do prírody. Orla však zámerne neučia útočiť na nič živé, mohol by sa stať nebezpečným pre menšie psy. Aj dravce, ktoré vystupujú v programe, majú voľnosť a kedykoľvek môžu dať Ledniciam zbohom. Už sa to pár ráz aj stalo. Napríklad dva supy im uleteli do Afriky.
„Oba uleteli úplne nemožným spôsobom. Prvého sme nechali jednoducho vykrúžiť, že ho potom z mrakov zavoláme dole. Lenže, ako sa dostal do výšky, zapôsobila termika. On by sa aj vrátil, no vzdušné prúdy ho ako magnet ťahali na juh. Preletel ponad stromy a o dva dni bol v Taliansku. Viem to, lebo som hneď sadol do auta a uháňal za ním. Pravda, prvá brzda bola rakúska hranica. Výrazne sa mu zväčšil náskok, kým som colníkom vysvetlil, že mám na oblohe supa. No a potom rakúske dedinky, samá päťdesiatka a žiaden policajt vám na to neskočí, že idete stošesťdesiat, lebo sledujete supa. Aj tak som ho však sledoval až do Milána, kde sme definitívne stratili signál.“
Hodiféria, ktorá prišla ako náhradníčka, je zatiaľ Ledniciam verná. No jej druh, ktorého neskôr dokúpili, tiež uletel.
„To som sa bil do hlavy. Bol som doma v Brne a robil mu nové pútka, pretože staré sa už opotrebovali. Nevedel som presný rozmer, tak volám do Ledníc chlapcovi, čo ho mal zatiaľ na starosti. Cez mobil počujem, ako ide k supovia zrazu vraví – ježiš, on sa odtrhol. Práve v tej chvíli si kožené pútka urval a začal krúžiť nad lúkou. Problém bol, že reagoval iba na mňa, Krúžil nad parkom asi hodinu a čakal, no pár minút pred mojím príchodom odletel definitívne. Nemal ani len vysielačku, bol spokojný, nakŕmený, silný na cestu. Keby som tu vtedy bol, vrátil by sa.“
Karančo pred lietaním uprednostňuje chôdzu.
„Aha,“ preruší zrazu Hrotek rozprávanie a ukáže na oblohu.
„Vidíte, tam hore krúži nás včelár. Tiež nám uletel. Dostal sa k nám zranený z prírody, my sme ho rozlietali. Aj sme chceli, aby sa raz vrátil na slobodu, lenže odletel skôr, ako sme predpokladali a aj s našou vysielačkou.“
FOTO SME – PAVOL MAJER
