O extrémnych prejavoch športovcov sme sa rozprávali so športovým psychológom PhDr. TOMÁŠOM GURSKÝM.
Verejnosť i médiá majú často dilemu: prijímať či skôr odmietať extrémne prejavy športovcov?
„Vrcholoví športovci majú nutkavú snahu dokázať, čo iní nedokážu. A spôsob, akým posúvajú svoje hranice, je vždy mimoriadny a jedinečný, rovnako ako ich výsledky. Samozrejme, robia pritom aj mnoho chýb. Výstrelky sú sprievodným javom najmä pri extrémnych povahách. Na jednej strane k nim patria prehnané tréningy, na druhej alkoholické úniky – teda extrémne uvoľnenia. Aj tie treba vnímať na pozadí snahy vyniknúť.“
Ako môžu extrémne prejavy jednotlivca pôsobiť v kolektívnych športoch?
„Kolektív je ako energetické pole, a to si vyžaduje určité zákony, vnútornú dynamiku a usporiadanie prvkov. V družstve existujú dve hlavné sily: vzájomná súdržnosť a napätie alebo rivalita. V každom kolektíve je nejaký búrlivák a zopár tichých typov, ‘nosičov vody‘. Extrémne prvky by sa mali dopĺňať, vytvárať dynamickú rovnováhu. Je chybou, ak si tréner myslí, že bez búrliváka alebo čiernej ovce by to mohlo ísť lepšie. Ovečky nevyhrávajú majstrovstvá sveta. Búrliváci síce vytvárajú napätie, ale v hraničných situáciách dokážu zabrať. Ak s týmito silami tréner správne psychologicky pracuje, premieňa ich na obrovskú energiu, ktorá poháňa tím vpred.“
Čo môže spôsobiť, že sa športovec prestane kontrolovať?
„Vrcholový športovec prechádza vo svojom vývine viacerými etapami a v každej naňho číha nebezpečenstvo. Prvou krízou je prijatie rehole tréningu, schopnosť robiť viac a lepšie ako iní. Ďalšou je obdobie okolo pätnástich rokov, keď športovec potrebuje nájsť vlastnú identitu a miesto v spoločnosti dospelých. Kritické je aj dosiahnutie prvého veľkého vrcholu, keď sa okolo športovca začnú všetci krútiť, potľapkávať ho a chváliť. Z toho sa každému môže zakrútiť hlava. Po rokoch odriekania si akoby odrazu mohol dopriať všetkého nadmieru. Nie každému sa to podarí zvládnuť.“
