Na Ground Zero – mieste, kde kedysi stálo WTC, rastie nový architektonický projekt. Plán počíta so zbúraním Deutsche Bank (čierna budova vpravo). Tú by mal nahradiť nový mrakodrap.
Pred dvoma rokmi, 11. septembra, otriasla svetom správa o teroristickom útoku na New York a Washington. Všetky spravodajské stanice vysielali zábery civilného lietadla prerážajúceho jednu z budov Svetového obchodného centra. Niekoľko hodín na to sa obe Dvojičky zosunuli ako domčeky z karát. V tom čase bol naším veľvyslancom v Spojených štátoch MARTIN BÚTORA.
Na tragédiu z 11. septembra 2001 ste sa určite nepozerali len ako veľvyslanec. V čom sa podľa vás, z pohľadu sociológa, zmenil svet po 11. septembri?
11. september 2001. Snímka vznikla vo chvíli, keď prvá veža nevydržala nápor tepla, ktoré v nej po náraze lietadla vzniklo. Vzápatí narazilo druhé lietadlo do druhej veže.
„Americký historik Tony Judt napísal, že keď sa v to ráno pozeral z okna svojej newyorskej pracovne, videl pred sebou začiatok 21. storočia. To je možno prehnane pochmúrny obraz, ale pravda je, že sa pred nami náhle vynorila jedna z jeho možných tvárí. Na konci toho minulého, ktoré prinieslo dve svetové vojny, zrodilo dve hrozné diktatúry a nezmyselne zmarilo milióny životov, sa mnohí domnievali, že v novom storočí bude ľudstvo čeliť najmä ohrozeniam iného druhu. Demokracia bola na postupe, vzrastal počet krajín so slobodnými voľbami, očakávalo sa, že demokratické režimy nebudú medzi sebou viesť vojny a budú mať väčšie šance vyrovnávať sa aj s tými najťažšími problémami, ako priepasť medzi chudobnými a bohatými, choroby typu AIDS, dosah globalizácie. Avšak zatiaľ čo všetky staré problémy a výzvy ostali, pribudol k nim nový vážny faktor: terorizmus. Teroristické útoky a reakcia na ne môžu zmeniť svetovú politiku, ale zasahuje to aj do života obyčajných ľudí. Uplynuli dva roky, ale podľa mňa sa ešte stále nedá dostatočne odhadnúť, čo všetko to bude znamenať.“
Ako útok ovplyvnil život bežného Američana?
„Američania stratili pocit nezraniteľnosti. Európa si dodnes pamätá hrôzy druhej svetovej vojny, bombardovania. Američania túto skúsenosť nemali, žili v bezpečí, oddelení oceánom. Dnes má vari každý v sebe zabudovanú akúsi virtuálnu ‘kontrolku‘, alarm.“
FOTO SME – ĽUBOŠ PILC
V čom sa to prejavuje?
„Poviem vám svoj zážitok z letiska z minuloročného septembra. Tesne predtým, ako som mal prejsť detekčným zariadením, vypadla elektrina v celej hale. Čakali tam stovky ľudí. S pribúdajúcimi minútami sme si uvedomovali, že nevieme, čo sa stane. Ľudia sa na seba usmievali, boli milí, personál sa nás snažil upokojovať – a predsa v každom z nás tikal akýsi budík, ktorý nám pripomenul, že žijeme v iných časoch.“
A okrem strachu?
„Ďalšou zmenou je, že mnohí sa začali väčšmi zaujímať o to, čo sa deje vo svete, usilujú sa pochopiť iných. Veľa sa tiež diskutuje o tom, v čom sú príčiny negatívnych postojov značnej časti svetovej verejnosti k Spojeným štátom a čo sa s tým dá robiť.“
Ako si spomínate na správanie sa Američanov po prvotnom šoku?
„Donedávna takmer neotrasiteľne bezpečná Amerika sa obnažila ako bezmocná, bezradná, otrasená, zranená. Ak však vezmeme do úvahy šok a zdesenie, aké takýto útok nutne vyvolá, Američania zareagovali obdivuhodne. Z nedávno zverejnených 260 hodín prepísaných rozhovorov medzi záchrancami, hasičmi, policajtmi a zamestnancami v Dvojičkách vidno, že ľudia si aj vo chvíľach nepredstaviteľnej hrôzy plnili svoje povinnosti veľmi profesionálne a bez preháňania heroicky. ‘Sú vydesení, ale kráčajú sporiadane, bez zbytočného chaosu, s jemným popraškom popola na šatách,‘ napísala o obyvateľoch raneného mesta slovenská novinárka Monika Kozelová, ktorá bola vtedy v New Yorku. ‘Sú neuveriteľne disciplinovaní, obetaví, tolerantní, odpadky hádžu do košov.‘ Newyorčania sa dali dokopy. Sami hovoria, že taký pocit spolupatričnosti ešte mesto nezažilo.“
Tento pocit určite postupne opadával. Aká je situácia dnes?
„V takejto vypätej atmosfére sa nedá žiť večne, dnes je situácia iná. Dostavili sa problémy, mesto stratilo tradičné turistické príjmy, obmedzili sa investície. Newyorčania sa sťažujú na nedostatok financií, dodnes dostali iba čosi vyše štvrtiny z prisľúbenej federálnej podpory. Pri prvom výročí príbuzní obetí všetko veľmi emocionálne prežívali, dnes je atmosféra vecnejšia. Vtedy panovala jednota, dnes Američanov často rozdeľujú aj odlišné názory na to, ako sa s dôsledkami útoku a s terorizmom vôbec vysporadúvať.“
Čo sa po útoku dialo na slovenskom veľvyslanectve?
„Boli to dramatické chvíle. Zriadili sme krízový štáb, rozdelili si úlohy, usilovali sa pomáhať našim občanom, ktorých tragédia zastihla v Amerike, komunikovali sme intenzívne s domovom. Viacerí študenti a mladí ľudia sa nehlásili svojim rodinám, priateľom, kolegom. Na ambasáde nepretržite hučali telefóny, prichádzali e-maily. Hneď od začiatku sme si povedali, že sa budeme vyhýbať označeniu ‘nezvestný‘, aké vo svojom spravodajstve priniesla napríklad agentúra Reuters. Hovorili sme radšej o ‘hľadaných‘ alebo osobách, ‘ktoré sa doposiaľ neohlásili svojim blízkym‘. Možno to vyzerá ako maličkosť, išlo však o dôležitý psychologický moment, keďže takáto udalosť môže vyvolať úzkosti a traumy. Náš neúnavný konzul Igor Pacolák robil všetko pre to, aby sme ich mená mohli vyškrtnúť zo zoznamu a podarilo sa to.“
Niektorí vraj unikli nebezpečenstvu len o vlások.
„Ozvali sa nám e-mailom tri študentky, ktoré mali neuveriteľné šťastie. Pracovali cez leto v najväčšom zábavnom parku vo Virgínii King Dominion. Na pondelok 10. septembra si naplánovali výlet do New Yorku a rezervovali si ubytovanie v hoteli Jazz, iba niekoľko blokov od World Trade Center. Odlet však z technických príčin o niekoľko hodín posunuli a po útoku ho, pochopiteľne, zrušili. Poslali sme po ne auto, dopravili ich z Richmondu do New Yorku, kde potom na Kennedyho letisku čakali na to, aby dostali letenky a vrátili sa domov.“
A čo vaša rodina?
„Mali sme aj súkromné starosti. Nevedeli sme, čo je s našou dcérou, ktorá vtedy pôsobila ako učiteľka na Manhattane. Manželka vytáčala jej číslo domov i do školy. Vedeli sme, že doma ju zrejme nenájdeme a modlili sme sa, aby bola naozaj v škole. Krátko predtým praxovala v blízkosti Dvojičiek. Poobede sa nám konečne ohlásila.“
Znamenala niečo pre Američanov podpora, ktorú im spolu s ostatnými krajinami prejavilo Slovensko?
„Áno a myslím, že nešlo len o zdvorilostné frázy. Spoznali sme to na vlastnej koži, lebo sme dosť cestovali po Amerike a všade zapôsobila zmienka o tom, že ľudia na Slovensku na nich v ťažkej chvíli pamätajú.“
Pri vašom nástupe na veľvyslanecký post ste sa vyjadrili, že sa pokúsite prispieť k tomu, aby sa Slovensko dostalo na „politickú a mentálnu mapu“ USA. Podarilo sa vám to?
„Môžem smelo povedať, že vo vzťahoch medzi USA a Slovenskou republikou sa dosiahol zásadný priaznivý obrat. Kedysi sme len snívali o tom, aby sa Spojené štáty spolu s Európskou úniou stali našimi kľúčovými strategickými partnermi. Dnes to nie je vízia, ale realita. Slovensko sa vo Washingtone teší uznaniu v dôležitých kruhoch – politických, bezpečnostných či obchodných. A neplatí to len pre vládnych činiteľov. Poznajú a rešpektujú nás aj v prostredí kľúčových mimovládnych organizácií, univerzít a vplyvných skupín. Vo Washingtone máme vlastnú novú modernú budovu, je to taký úľ, kde to bzučí zaujímavými stretnutiami a podujatiami. Aj vďaka tomu sa nám podarilo dostať Slovensko do sŕdc Washingtončanov. Čo však stále chýba, je väčšia všeobecná oboznámenosť bežných Američanov a amerických médií s našou krajinou. Neinformujeme o sebe dostatočne.“
Pred pár rokmi sa v tlači objavili tvrdenia, že George Bush ani nevie, kde náš štát leží. Je to pravda? Čo by sa muselo stať, aby americký prezident prišiel na návštevu Slovenska?
„Áno, George Bush si nás v predvolebnej kampani, ešte keď bol guvernérom, raz pomýlil so Slovinskom. To už je však skutočne dávno a dnes nielen vie, kde Slovensko leží, ale pozná aj viacero predstaviteľov našej krajiny. A viem si predstaviť, že k nám čoskoro zavíta.“
Poznáte sa s takými osobnosťami svetovej politiky ako Madeleine Albrightová, George Bush, Bill Clinton, niekdajší poradca dvoch amerických prezidentov Zbigniew Brzezinski či veľmi neformálny exguvernér Minnesoty Jesse Ventura, ktorý je pôvodom Slovák. Ktorého z nich si najviac vážite a prečo?
„Každý je jedinečnou osobnosťou. Ponechám bokom prezidentov a spomeniem za všetkých Zbigniewa Brzezinského. Je ustavične prítomný vo verejnej rozprave o kľúčových zahraničnopolitických otázkach, každú chvíľu komentuje udalosti v americkej televízii. Stal sa z neho úprimný priateľ a podporovateľ Slovenska, bol tu viackrát, jeho žena, sochárka Emily Brzezinski mala výstavu v bratislavskej Danubiane. Ich populárnym rodinným nápojom sa stala naša Demänovka. Pán profesor Brzezinski nepracuje pre slovenskú vládu, nedostáva od nás žiadny honorár. On si iba obľúbil našu krajinu, jej obyvateľov, jej zápas o dôstojnejší život. Ale nie preto si ho vážim, že má rád Slovensko. Uznávam ho najmä ako neuveriteľne britkého, otvoreného a nepodkupného analytika, ako integrálnu, nezávislú osobnosť a zároveň ľudsky neobyčajne prívetivého človeka.“
Uvažujete o kandidatúre na prezidenta? Čo podľa vás tento post na Slovensku znamená? Prezident má u nás iné právomoci a postavenie ako v USA. Je to výhoda alebo nevýhoda?
„Prezident má síce u nás podstatne slabšie ústavné právomoci ako v Spojených štátoch, jeho hlas však môže mať svoju váhu. A to politickú, morálnu i občiansku. Naša krajina prekračuje tieň svojej minulosti. Potrebuje v tejto role človeka, ktorý bude na výške doby a na úrovni výziev, ktoré pred nami stoja. Ktorý nielen obháji naše záujmy na medzinárodnom poli a uľahčí nám nájsť si vo svete uznávané miesto, ale aj pomôže ľuďom umiestniť sa v nových životných podmienkach. Nepodkupný, nevydierateľný a nezávislý človek, ktorý má víziu a dokáže ľudí povzbudzovať, podnecovať, inšpirovať. Ak by som sa rozhodol kandidovať, budem mať na mysli takúto rolu prezidenta. A tá zase až taká odlišná od americkej nie je.“
Rodina Martina Bútoru – syn Ivan, manželka Zora a dcéra Zuzka – v pozadí s Dvojičkami, rok pred teroristickým útokom.
FOTO – ARCHÍV, TASR/EPA, REUTERS
Martin Bútora (1944) – sociológ, spisovateľ, vysokoškolský pedagóg, diplomat. Vyštudoval Filozofickú fakultu UK v Bratislave. Po roku 1968 mal zakázané publikovať, v roku 1977 odmietol podpísať rezolúciu odsudzujúcu Chartu 77. Pracoval ako sociológ a terapeut v Protialkoholickej poradni. V rokoch 1991 – 1998 pôsobil ako docent sociológie na Karlovej univerzite v Prahe a na Trnavskej univerzite. Bol poradcom prezidenta Václava Havla a riaditeľom sekcie ľudských práv pri jeho kancelárii. V roku 1997 sa stal prezidentom Inštitútu pre verejné otázky. V rokoch 1999 – 2003 bol veľvyslancom Slovenskej republiky v USA. Aj po návrate domov sa venuje politike, v IVO je riaditeľom programu Európska integrácia a transatlantické vzťahy. Je ženatý, manželka Zora Bútorová je sociologička. Má štyri deti a sedem vnúčat.
