Z terajšej výstavy Štefana Schwartza v Zürichu.
Tá správa z Zürichu prišla celkom potichu, nenápadne, akoby v symbolickom súzvuku so životom osoby, ktorej sa týka. V miestnej Galérii Alexa Schlesingera je pri piatom výročí úmrtia slovenského výtvarníka Štefana Schwartza do 4. októbra sprístupnená výstava tohto umelca, ktorý od roku 1968 vo Švajčiarsku žil.
„Bola by to obrovská škoda, keby sa človek takéhoto formátu vytratil z nášho povedomia,“ hovorí kunsthistorička Mária Orišková, ktorá pred desiatimi rokmi pripravila Štefanovi Schwartzovi výstavu v Slovenskej národnej galérii. A veru, veľa k tomu zabudnutiu nechýba. Odborné publikácie ho, samozrejme, registrujú ako predstaviteľa najskôr lyricko-abstraktnej frotáže, ktoré sa po emigrácii čoraz viac viazali na konkrétne miesta. Svoje frotáže, teda snímania odtlačkov rôznych povrchov - dlaždíc, kanálových príklopov, domových, firemných a iných tabúľ na papier alebo plátno, považoval za emblémy konkrétnych miest. Jeho druhou polohou bola spontánna abstraktná maľba, pričom Schwartz sa vyznačoval využívaním rozmanitých techník.
Širšia výtvarnícka verejnosť, ba ani niektorí aktívni umelci však o ňom až tak veľa nevedia. Solitér Schwartz, ktorý absolvoval Vysokú školu výtvarných umení až ako tridsaťdvaročný, pôsobil na našej umeleckej scéne sotva desať rokov. Prvú samostatnú výstavu mal v bratislavskej Galérii Cypriána Majerníka v roku 1966 a už o dva roky, po okupácii Československa odišiel do Švajčiarska, čím sa, pochopiteľne, stal u nás zakázaným, neexistujúcim tvorcom. Samozrejme, nie pre tých, čo ho mali šťastie zažiť.
„Bol to výnimočný človek, spolu s priateľom Rudolfom Filom predstavovali pre nás na vtedajšej Strednej škole umeleckého priemyslu najsvetlejšie body,“ spomína jeden z jeho žiakov Marián Meško. „Z nášho neskoršieho desaťčlenného Združenia A-R učil skoro všetkých, a tak, keď sme začiatkom deväťdesiatych rokov vymysleli výročnú cenu Christmas, bol Schwartz jedným z prvých, komu sme takto vzdali svoju úctu. A čo nás nesmierne potešilo, prišiel si ju prebrať osobne.“
Vtedy už mal Štefan Schwartz za sebou spomínanú veľkú výstavu v národnej galérii. „Zrazu sa zjavil z toho Švajčiarska jeden jemný skvelý človek s ohromným zmyslom pre humor, navyše skromný, nevtieravý a pritom šlo o medzinárodne rešpektovaného umelca,“ hovorí Mária Orišková. „Expozíciu inštalovali spolu s Rudolfom Filom. Obaja si jeden druhého veľmi ctili, ich krásne umelecké priateľstvo sa premietalo do atmosféry celej výstavy, ktorá bola pre mňa jednou z najkrajších a najpríjemnejších. Navyše, Švajčiari mu k nej vydali výpravnú monografiu s hlavným textom renomovaného kritika Fritza Billetera.“
Ten neobišiel ani Schwartzov zmysel pre čierny humor, rôzne umelecké hry, zatajovanie či útrpnú komiku: „Na dverách bytu si vyvesil frotáž tabule s nápisom: Podomový obchod prísne zakázaný, len klinická prevádzka.“
