Márovci a Břečkovci na dovolenke pri socialistickom mori - maďarskom Balatone.

FOTO - MARTIN ŠPELDA

Pupendo môžeme vnímať ako ďalšiu kapitolu z veľkého voľného seriálu pohľadov do českej mentality. Kým Pelíšky sa odohrávali v atmosfére pražskej jari a dráma Musíme si pomáhať za protektorátu, Pupendo sa vracia do šedej bezčasovosti normalizácie.

Názov pochopíme asi v polovici rozprávania. Už tá detinská hra s mincou je pre obraz husákovskej doby úplne príznačná. Vyjadruje jej bolestivé švihnutia a pálčivé stigmy, ale aj vtedajšiu záľubu v anekdotách a recesiách, ktorými sa zdecimovaní občania bránili proti oficiálnym lžiam.

Podtitul tohto horkogroteskného pásma znie „posolstvo budúcim generáciám“. Jan Hřebejk s Petrom Jarchovským však vznešenosť zmieneného sloganu pootočia do vynaliezavej karikatúry. Namiesto vážneho posolstva ponúkajú správu o tom, ako to bolo s naším hrdinstvom a našou zbabelosťou. Jedna z dôležitých epizód sa krúti okolo zamurovaného papierika s protištátnymi výrokmi, ktoré sú na pohľad celkom bezrizikové. Lenže potom začne hroziť, že pseudoheroický blábol bude hneď objavený a spôsobí „prúšvih“.

Povahopisy hlavných postáv Pupenda sú sympaticky nejednoznačné. Všetci z ústredného štvorlístka majú svoju pravdu i svoje maslo na hlave. Odstavený sochár - v charizmatickom podaní Bolka Polívku - je slobodomyseľný rebel, ale aj veľkohubý flákač, čo si prilepšuje gýčmi a poisťovacími podfukmi. Jeho manželka, ktorú stelesnila Eva Holubová, sa javí ako stvorená do voza i do koča, a popritom ako náladová harpya. S dvojicou, žijúcou z ruky do úst, zas kontrastujú konformní Břečkovci, ktorí nehanebne cicajú režim. Zato to nie sú žiadne bezcharakterné kreatúry, ale bežní českí chameleóni, ktorí sem tam pomôžu aj blížnemu v núdzi.

Jaroslav Dušek zosobnil ďalší variant smiešneho a dojemného uja, čo sa zapletie do série malérov. Skvelý výkon - podľa môjho názoru z celej štvorice najlepší - podala Vilma Cibulková v roli jeho pragmatickej, pikantnej a už aj zľahka poničenej partnerky.

Vrcholnou scénou je hádka, keď Hlas Ameriky odvysiela reláciu, čo v dobrom úmysle zapríčiní snaživý kunsthistorik. Parádne napísaná zrážka vzbudzuje smiech aj zimomriavky, a do českej kinematografie sa pravdepodobne zapíše ako dosiaľ najpresnejší obraz normalizačného marazmu. Vďaka tejto katarzii a ešte zopár skvostným detailom prižmúrite oko nad drobnými chybami krásy - istou rozvláčnosťou na začiatku, a nad tým, že pre šarmantné odbočky sa miestami rozsýpa príbeh.

Pupendo Jana Hřebejka je film o nedorozumení detí a dospelých, o neexistujúcom mori a jeho náhradách, ako aj o umení, ktoré si žilo svojím životom aj pod tým najťaživejším príkrovom ideológie. Tú nežnú a zábavnú kroniku napokon najlepšie vyjadruje nepreložiteľne české slovo prdel, to mnohovýznamové slovo, s ktorým sa Pupendo dôsledne pohráva - hlavne v spomínanej perfektne vygradovanej zvade.

Tvar zadníc majú tiež pochybné výrobky, ktorými sa musí žiť Bohom nadaný umelec. Ono slovo dokonale vyjadruje aj zatuchnutý svrab, v ktorom živorila naša prednovembrová spoločnosť. Zrkadlí tiež sprisahaneckú sebaobranu proti volebným cirkusom, všadeprítomnej cenzúre a zadrôtovaným hraniciam. Pupendo sa usmieva nad našou ustrašenou pokrivenosťou, drukuje ľudskej slušnosti a varuje pred komunistickými resentimentmi. Jeho skutočným posolstvom je starosť, aby sme opäť neuviazli tam, odkiaľ sa tak prácne vyhrabávame.

Autor: JAN FOLL