Andrej Štiavnický.
FOTO – ZUZANA ZEMANOVÁ
Krvavá grófka Bátoriová, jej príbeh, jej hrad a jej doba fascinuje už niekoľko rokov publicistu ANDREJA ŠTIAVNICKÉHO, autora trilógie, ktorá sa skladá z kníh V podzemí Čachtického hradu, Alžbeta Bátoriová vo väzení a na slobode a poslednej, novinky, Čachtická pani pred Najvyšším súdom. Trilógia vychádza v koženej väzbe a predchádzajúce časti sa už dočkali dotlače.
Alžbetou Bátoriovou sa už zaoberalo mnoho autorov. V čom ste vy iný?
„Túto krvavú povesť už spísali po slovensky, maďarsky či nemecky. Zaujímalo ma napríklad to, čo sa stalo, keď 13. apríla roku 1610 Alžbetu Bátoriovú zatvorili do podzemného žalára Čachtického hradu. Ani historici sa nevedia zhodnúť na tom, ako zomrela. Všetko sú len dohady. Vie sa len, že do Čachtíc prišli kanonici, ktorým odovzdala rozhodnutie o svojich majetkoch a to, že zomrela roku 1614, 21. augusta prirodzenou smrťou. Dodnes sa nezistilo, kde je pochovaná.“
Ktorého zo spomínaných historikov obľubujete? S ktorým ste spolupracovali?
„Nespolupracoval som s nimi, len som študoval mnohé ich práce. Jozefa Kočiša, Pavla Dvořáka, ale aj Sasinku, jeho spisy písané v staromaďarčine z roku 1831. Naďabil som na ne v Univerzitnej knižnici, dal som si ich preložiť a našiel som v písanej podobe zobrazené všetko, čo robili. Výpovede svedkov o vraždách a mučení dievčat.“
Ako ste sa dostali na Čachtický hrad?
„Ako osemročný chlapec na školskom výlete. Vtedy som to vnímal detsky, snivo. Neskôr som tam chodil písať básne, na výlety. Nižnánskeho knihu som prečítal ako desaťročný a tá doba ma zaujala.“
Čím?
„Tým, ako ľudia páchali bezprávie na základe svojvôle. Aj tým, ako Čachtičania túto krvavú historku hrdo prenášajú z pokolenia na pokolenie, hoci práve tomu sa niektorí historici vysmievajú. Ale svedectvo ľudí je živé. Mal som možnosť presvedčiť sa aj o existencii podzemných chodieb medzi Čachtickým hradom, kostolom a farou, ktoré komunisti zámerne zasýpali.“
V čom ste chceli byť iný ako Nižnánsky?
„Chcel som písať menej archaicky. No musel som sa preniesť o štyristo rokov späť. Ľudia boli vtedy hrubí, ale spontánni – snažil som sa priblížiť sa im.“
Meno Bátoriová si väčšinou predstavujeme s ypsilonom, nie?
„Mená niektorých rodov som poslovenčil po konzultáciách so Slovenskou akadémiou vied.“
JANA JURKOVIČOVÁ
