Hranostaj začul hlas mláďat. FOTO – AUTOR
Povyše Závlčia, v kúte dubovej hory s bielymi briezkami a sivými osikami, som objavil hniezdiaci párik červienok. Samček so žiarivým hrdielkom vyspevoval nádhernú melódiu od včasnej jari. Už vtedy som si zaumienil, že sa musím vtrieť do ich svadobných radovánok a osvojiť si ich súkromný život. Ako inak môže človek spoznať vtáčika so všetkými jeho radosťami i starosťami?
Samička si neúhľadné hniezdo uvila na zemi pod kríkom. Zniesla päť žltkavých, hrdzavoškvrnitých vajíčok. Keď som nazrel do hniezda, samičky nebolo, ale samček hneď prudko priletel. Moje počínanie sa mu nepozdávalo. O chvíľu priletela aj samička, poletovala po nízkych konároch, zoskočila aj na zem, poskakovala po zemi akoby ranená, spúšťala krídelce, dvíhala chvostík. Potom priletela celkom blízko k hniezdu a začala sa pri drobnom cupitaní potácať, dokonca padať na zem, až sa postupne vzďaľovala. Nasledoval som ju! Takto ma od hniezda odlákala.
V máji sa vyliahli mláďatá. Pod mladý dub som rozložil skladací kryt, obhádzal ho konármi a trávou a vhupol som dovnútra. Fotoaparát som zaostril na hniezdo a čakal. V hniezde sa mrvili pápernaté buchtičky, kŕmili ich obaja rodičia. V prítmí lesa ich nájdu podľa výrazne žltopomarančových úst, ktoré otvárajú, keď priletia s potravou. Mláďatá sa ozývali slabým pískaním, pri podávaní sústa do zobákov sa radostne rozštebotali. Keď už padal súmrak na krajinu a do lesa prichádzalo šero, mal som nafotený celý priebeh kŕmenia.
V tichom lese odrazu zašumelo suché lístie na zemi. Na chvíľu sa les rozšuchotal, a vzápätí stíchol. Staré červienky prileteli, zosadli neďaleko hniezda a samička ticho zapípala. Mláďatá ani nemukli. Šuchot lístia sa ozval hlasnejšie, celkom blízko. Do trávy na okraj lesa odrazu pribehla malá hnedá šelma, spodok tela mala špinavobiely. Keď som uvidel čierny koniec chvosta, spoznal som hranostaja. Chvíľu jastril a načúval. Ani som nedýchal! Potom sa rozbehol po zemi, vybehol cez spadnutý konár do pazuchy stromu a zastal. Zbadal korisť svojím jemným čuchom, ale aj dobrým zrakom. Ešte raz sa rozbehol po lese, okľukou sa vrátil a skackavým behom zmizol v šere stromov. Červienky sa naraz spustili k mláďatám. Samček vyletel na tŕňový krík na okraji lesa a do noci prespevoval typickú červienčiu melódiu. IVAN KŇAZE
