Prázdniny v roku 1944 som trávil ako jedenásťročný v malebnej dedinke Stratená. Býval som u riaditeľa školy. Byt mal na prízemí školskej budovy, oproti kostolu a domčeku notára. Cez dedinu tiekol potok. Žil v ňom jeden pstruh, väčšinou ukrytý pod dreveným schodíkom. Bolo mi veľmi ľúto, že je taký osamelý.
Raz som videl, ako na Hnilci pod dedinou chytajú rybári pstruhy. Jedného som si vypýtal a niesol som ho v rukách do potoka, aby mal tamojší pstruh kamaráta. Ale kráčať cez celú dedinu bolo ďaleko a mne sa zdalo, že pstruh umiera. Tak som ho pri pošte namočil do Hnilca, kde sa „umierajúci“ tak prebral, že mi odplával.
V Stratenej som bol až do 26. augusta, potom po mňa prišla mama. Cez Banskú Bystricu už nebolo možné dostať sa domov. Tak sme sa previezli autobusom do Popradu a ďalej až do Bratislavy -vyhodený strečniansky tunel sme museli obchádzať peši. Mama mala pôvodne prísť po mňa až 29. augusta, ale, našťastie, došla skôr. Neviem, ako by som prežil Povstanie.
MUDr. PAVOL SAMEK, Košice
