Tim Bowness (vľavo). FOTO - NO MAN
možno pokojne zaradiť vedľa Davida Sylviana, Sigur Rós či Beth Gibbons. Multiinštrumentalista Steven Wilson so spevákom Timom Bownessom už dve dekády nekompromisne skúmajú pestrú škálu rôznych hudobných štýlov a prístupov. Svoje albumy starostlivo cizelujú a nahrávajú len vtedy, keď majú pocit, že majú čo povedať. Pri príležitosti vydania najnovšieho s názvom Together We‘re Stranger (Snapper/Wegart) poskytol TIM BOWNESS mailový rozhovor, ktorý prinášame v skrátenej forme.
Aké boli začiatky No-Man?
„Bolo to v roku 1987. Po prvom dni spolupráce sme so Stevenom zložili dve skladby - extrémne hlučnú a extrémne pokojnú. Tým sme stanovili parametre hudby No-Man. Chceli sme vytvoriť kapelu, ktorá by reflektovala technologické inovácie a zároveň bola vyjadrením niečoho výsostne osobného.“
Na vašom albume Flowermouth spolupracovali dvaja členovia King Crimson. Ako k tomu došlo?
„Od mladosti sme boli priaznivcami tejto skupiny. Spoluprácu inicioval Robert Fripp, keď si vypočul predchádzajúci album. Napísal nám, že je veľmi dobrý, ale bol by ešte lepší, keby na ňom hral aj on.“
Ste povestní dlhými prípravami nových nahrávok. Prečo nechávate fanúšikov čakať?
„Hudba No-Man znamená pre nás veľmi veľa. Nechceme produkovať nové veci iba preto, aby sme niečo vydali. Najskôr s nimi musíme byť úplne spokojní.“
Nedávno ste vydali nový album Together We‘re Stranger. Ako by ste ho predstavili tým, ktorí ho ešte nepočuli?
„Je to ďalšie rozvíjanie nášho špecifického emocionálneho a zvukového priestoru. Viac než doteraz sme využili akustické nástroje.“
Prečo dominuje trúchlivá atmosféra?
„Súvisí to zrejme s rozpadom môjho dlhoročného vzťahu, ale nemyslím, že album úplne autobiografický.“
Ako robíte nové pesničky? Máte najskôr hotovú melódiu alebo text?
„Obvykle najprv vymyslím melódiu bez textu, ktorá funguje v emocionálnom kontexte songu, a potom k nej napíšem vhodný text.“
Do akej miery v textoch reflektujete osobný život?
„Niektoré texty sú silne osobné - napríklad na novom albume - ďalšie sú skôr neosobné momentky, či štylistické alebo jazykové experimenty.“
Popri No-Man máte veľa rôznych hudobných projektov. Nemáte pocit, že štýlová rôznorodosť a určitá nadprodukcia môžu pôsobiť trochu negatívne?
„Niektoré projekty sú primárne emocionálne, iné zasa založené na experimentálnej hudbe. Myslím si, že to len rozširuje naše hranice.“
Čo by nemalo hudbe chýbať, aby sa mohla stať nadčasovou?
„Aby mala hudba určité trvalé kvality, musí obsahovať zaujímavé nápady, ktoré možno ďalej rozvíjať. To sa týka povedzme Stravinského, Milesa Davisa či Pink Floyd. Druhým aspektom nadčasovosti je emocionálne jadro, ktorý sa dotýka niečoho ľudského v každom z nás. To je zas príklad Nicka Draka, Nico alebo Marvina Gaya.“
Aký je váš vzťah k elektronike? Kde je hranica medzi jej využívaním a zneužívaním?
„Rád experimentujem so zvukmi a s možnosťami, ktoré umožňujú nové technológie, ale za dôležitejšie pokladám emócie a hudobné nálady. Technika by mala slúžiť hudbe, nie prevládať. Ale niektoré čisto elektronické skladby, napríklad od Kraftwerk či Briana Ena, sú naozaj skvelé.“
Ako vidíte svet súčasného hudobného biznisu?
„Je cynický, posadnutý peniazmi a imidžom. To, čo kedysi tvorilo iba súčasť hudby, dnes dominuje. Iróniou je, že nárast počtu hudobných staníc v skutočnosti znamená menšiu pestrosť štýlov. Veľké labely totiž držia hudobný priemysel v rukách viac ako kedykoľvek predtým.“
Ako sa dá proti tomu brániť?
„Jediné, čo môžem urobiť, je tvoriť hudbu, ktorá pre mňa niečo znamená. A dúfať, že sa dotkne aj iných ľudí.“
V súvislosti s vašou hudbou sa často používa prívlastok elegantná. Aké miesto má podľa vás elegancia v dnešnej hudbe?
„Súdiac podľa britských a amerických rebríčkov, veľmi nepodstatné. Elegancia však hudbu povznáša.“
Autor: SOŇA WEISSOVÁ
