FOTO – PETRA BURZOVÁ
OSKAR RÓZSA (1974) je hviezda, ktorá vyšla bleskovou rýchlosťou. Ako neznámy hudobník nahrával album 33 Richarda Müllera a vzápätí ho pozval do svojej kapely Dežo Ursiny, s ktorým nahral platňu Príbeh. U Deža sa zoznámil s Andrejom Šebanom a začala sa ich dlhá a intenzívna spolupráca – hrali spolu vo vlastnej kapele a okrem iného aj u Richarda Müllera, Jara Filipa a v skupine Free Faces. Rózsa je producentom mnohých albumov, excelentný basgitarista a klávesista, všestranný hudobník. Absolvoval dirigovanie na VŠMU a momentálne študuje na prestížnej Berklee School Of Music v Bostone. Z vysoko váženého hudobníka sa stal študent.
Ako sa v Amerike cítite?
„Odišiel som zo zabehaného mechanizmu plného rôznych vplyvov, ktoré so samotnou muzikou nemajú nič spoločné, ale sú, bohužiaľ, súčasťou systému a života, ktorý žijeme, vrátane mediálnych, finančných, vydavateľských súvislostí. Zmizol som z tohto sveta do skutočného života, kde som anonymný študent, jeden z mnohých. Mám dvadsaťštyri hodín čas na seba, nemusím sa venovať ničomu inému iba hudbe – hrať, cvičiť, študovať. Je tam neuveriteľne muzikantská atmosféra, čo mi tu chýbalo.“
Má vám škola čo dať?
„Na Berklee je asi štyritisíc študentov. Samozrejme, tritisíc osemsto z nich nie je až takých zaujímavých, ale zvyšok – to sú naozajstní diabli. Amerika je naozaj krajina neobmedzených možností. Je to pre mňa úžasne stimulujúce, pretože doma som už iba žal ovocie skúseností. Zrazu mám šancu ísť ďalej. Najhoršie je, keď človek zmrzne na nejakom bode, ktorý je síce zdanlivo výhodný, ale nikam nesmeruje.“
Študujete kompozíciu filmovej hudby. Prečo ste sa rozhodli práve pre ňu?
„Filmová hudba mi umožňuje dovoliť si veci, ktoré inde nie sú predstaviteľné – rôzne zlomy, zmeny nálad. Baví ma slúžiť atmosfére. Je to náročné štúdium, naša katedra je veľmi prísna a veľmi dôsledná, sú tam naozaj veľkí odborníci, chlapíci, ktorí fungujú v reálnom biznise. Popri tom každý musí mať hlavný nástroj. Ja som si vybral basu.“
Nedávno ste hrali posledný koncert s Free Faces, ktorej osudy boli dosť komplikované. Ako sa na to pozeráte spätne?
„V kapele sa zišli ľudia, ktorí mali spoločnú ideu a na druhej strane nemali definovanú spoločnú niť, za ktorú musí každý člen kapely zákonite ťahať. Nehovorím, že by niekto išiel proti niekomu, to vôbec nie. Ale ak základná filozofia nie je všetkým nad slnko jasnejšia a rovnaká, nemôže to fungovať a vždy sa vyskytne niečo, čo to rozruší. Tých faktorov, ktoré nám to začali rozrušovať, sa nakopilo veľmi veľa. Porozprávali sme kopec nezmyslov do novín, iní ľudia porozprávali kopec nezmyslov o nás, príliš sme počúvali ľudí zvonku. Prehadzovali sme si horúce zemiaky. Tým pádom sme zneisteli a prevalcovali sa sami. To, čo je naozaj v celej kauze podstatné, je pre mňa muzika, dobrý pocit, ktorý vo mne vyvoláva. Tú kapelu som mal strašne rád. Bolo to do veľkej miery moje dieťa. Vždy budem na ňu spomínať v dobrom. Bola to škola vzťahov, pocitu, čo to naozaj znamená, mať vlastnú kapelu. Dovtedy sme boli alibistickí nájomní hráči, ktorí mali právo na každého nadávať, lebo u nikoho neboli doma a neboli zodpovední za filozofiu projektu.“
A čo skupina Šeban – Rózsa – Buntaj? Ešte stále prisaháte na improvizovanú hudbu?
„Obdobie, keď sme sa improvizáciám poctivo venovali, nám dalo veľa. Mňa to napríklad naučilo nebáť sa. Simultánne s tým, ako hráš tóny, posielaš aj nejakú telepatickú informáciu, ktorú poslucháči zachytávajú. Táto hudobná mystika naozaj funguje. Mňa improvizácie naučili dokázať si stáť za myšlienkou, čím sa tóny oživujú a strach sa stráca. Žiadna fráza nie je zlá, ide len o to, aby sa človek naučil prijať samého seba. To je ako v živote.“
A to je ako?
„Môj profesor dirigovania ma viedol k tomu, vnímať hudbu aj v čo najväčších celkoch. Ide o to, mať kontrolu a počuť komplexne. My sme predtým využívali len tú prýštivú energiu, jedinečný moment prítomnosti a z neho sme sa snažili vyťažiť čo najviac. Často nám preto unikal celok a stávalo sa, že veci neboli vybrúsené, že sme sa niekoľko taktov hľadali. To je síce v poriadku, lebo všetko je dovolené, teraz sa však snažíme pracovať na tom, aby každý tón mal svoju váhu. Z istého pohľadu začíname odznova, i keď s obrovskými skúsenosťami. S Andrejom sme si uvedomili jednu vec – že pokračovať v triu tou cestou, ktorou sme išli, nemá význam.“
Už dávnejšie ste hovorili o spolupráci s Ivanom Táslerom, ale ešte nie je o tom počuť.
„S Ivanom sme sa naozaj spoznali na Richardovej českej platni, kde som produkoval hudobné podklady. Začali sme komunikovať, hral som s ním aj nejaké koncerty. Bavili sme sa o tom, že niečo urobíme. Nahrali sme štyri veci, ktoré sú podľa mňa fantastické. Práve preto sa s tým nechceme nikam ponáhľať. Hlavne si chceme dať pozor na tie komerčno-obchodno-reklamno-mediálne súvislosti. Nie je to nekomerčný projekt, ale aj tak bude problém podať to tak, aby ho ľudia dokázali prijímať bez predsudkov – ľudia sú totiž často rozdelení na tábory. Mňa onálepkovali tak, že som nejaký čudný producentský guru slovenského undergroundu a Ivan je vraj zasa predstaviteľ vysoko komerčného poplatného popového prúdu. Veľmi nám záleží na tom, aby to zostalo čisté, chceme si to hýčkať tak, aby, keď to vyjde von, to malo svoj zmysel.“
MARIAN JASLOVSKÝ
(Autor je redaktor internetového magazínu www.inzine.sk)
