Dnes bude reč o troch básnických zbierkach, ktoré spája nielen to, že vyšli naraz v jednom vydavateľstve, ale aj to, že ako autorky sú uvedené tri ženy takmer rovnakého veku, dve vyštudovali ten istý odbor na Filmovej fakulte VŠMU v Bratislave a ich básnická technika má viac spoločných čŕt. Mária Ferenčuhová (1975) je autorkou zbierky Skryté titulky, Katarína Kucbelová (1979) zbierky Duály a Anna Snegina napísala najobsiahlejšiu zbierku Pas de deux (všetko Drewo a srd, Bratislava 2003).
Ferenčuhová používa dôsledne voľný verš, prechádzajúci potom do prózy a jej výpoveď, najmä v prvej časti, je dosť tajomná: ide o akúsi mátožnú prechádzku priestormi, ktoré autorka nazýva najprv mestom psov a hoci ďalej svoje blúdenia dokonca „spresňuje“ ako plán mesta 1, 2, 3, táto lokalizácia chaos len zväčšuje. Autorka radí za sebou pozorovania skôr predmetného sveta, bez citového vkladu, čo zvýrazňuje ešte častá frekvencia slovies v neurčitkoch, interpunkcie na nečakaných miestach. Do jej textov však postupne preniká osobná problematika, túžba prelomiť osamelosť, nájsť definitívne priestor, kde sa usadí („stále bývam v cudzích bytoch“, „rozprávam preto, aby som určila svoju polohu“). Vo Ferenčuhovej poézii sa prudko striedajú obrazy, mihotajú sa ľudia, menia sa farby, no kladú sa aj otázky („ako sa nebáť určenia vlastného času?“). Sľubný básnický začiatok, len chýba viac koncentrácie.
Debut Kataríny Kucbelovej je dešifrovateľnejší už aj preto, že k leitmotívom jej zbierky patrí naozaj gramatická kategória duálov, ktoré sa týkajú predmetov, rozličných výrokov, akcií, skutkov, myšlienok, no hlavne partnerských vzťahov („tvorený mnou: tvorená tebou:/: samostatne nečitateľná:“). Dokonca aj to množstvo zdanlivo zbytočných dvojbodiek sú vlastne duály. Ak je pre Ferenčuhovú kľúčovým slovom poloha a miesto, u Kucbelovej je to dotyk a pohyb („láska vznikla z nerovností povrchu/ dotykom spôsobovať pohyb“). Jej poéziu charakterizuje okrem erotiky – pravda, vyjadrenej nepriamo, napríklad ako pohyb hladín – hlavne hra s duálmi, ktoré viažu inak dosť rozbitú štruktúru básní: autorka vytvára celý reťazec významových variácií, ktoré sa niekedy refrénovite vracajú, akýchsi sylogizmov, opozít, konvergencií a divergencií, takže to celé pripomína spájanie a delenie buniek a povzbudzuje čitateľovu predstavivosť i myslenie.
Treťou autorkou je muž, ktorý si vypožičal pseudonym z Jeseninovej poémy Anna Snegina a v básňach sa štylizuje do mladého dievčaťa. Nie po prvý raz, lebo Michal Habaj (1974) – on je totiž autorom – už roku 1999 vydal pod svojím menom básnický cyklus Gymnazistky, kde sa tiež situoval do opačnej úlohy. Táto zbierka na rozdiel od predošlých dvoch prezrádza nielen literárnu erudíciu, ale má aj širší tematický okruh a poznačená je silným kriticizmom, ba niekde doslova nenávisťou.
Pomyselná literárna hrdinka básní je už dosť skúsená v láske, strieda mužov aj nálady, odkrýva ženské intimity (Tri básne o menštruácii), plače, cynizuje, ľutuje sa, spomína si na detstvo (výborná báseň Petržalka); dieťa doby, ktoré súčasne smúti za dobou minulou a hlavne: trpí totálnou dezilúziou v oblasti spoločenskej, politickej, vzťahovej (najmä báseň Le monde perdu). Habaj až nežensky brutálne odmieta hru na demokraciu („Režem zeleninu/a predstavujem si demokrata“), zámenu hodnôt za pseudohodnoty. Miestami je to priam hanopis na modernú, odľudštenú civilizáciu, inde prejavil mimoriadny zmysel pre citové odtiene (verše o ruských básnikoch a o skutočnej Anne Snegine).
Habajove básne sú lapidárne, nikde nemrhá slovom, nevídane (a ktovie, možno aj nevítane) provokuje. Mystifikačné vtelenie sa do Sneginy nepatrí medzi samoúčelné gestá.
JOZEF BŽOCH
