Život ho ničil, ale postavil mu i pomník na panteóne svetovej maľby. Pád z koňa v detstve mu pripravil trpasličí vzrast, ale umožnil mu povedať slová: „Človek je škaredý, ale život je krásny!“ Spod ochrany svojho šľachtického sídla vyrazil do bujarého sveta parížskej zábavy. Stal sa kronikárom divadla života. Maľoval jeho odvrátenú tvár. Jeho priateľmi sa stali absint a prostitútky. Viedol sebazničujúci život, ktorý dovŕšil 9. septembra 1901. Henri de Toulouse-Lautrec sa dožil necelých 36 rokov. Zanechal nezmazateľnú stopu. Pablo Picasso o nej povedal: „V Paríži som pochopil, aký veľký maliar bol Lautrec.“

V sále Moulin Rouge, ožiarenom žltými lampami a lemovanom čiernymi siluetami divákov túžiacich po rozptýlení, tancujú La Goulue a Valentin-le-Désossé. Dvojica umelcov je na vrchole svojej životnej dráhy. V popredí je Valentinova polofigúra ako šedozelená mihotavá silueta v profile. Plošné vyfarbenie ju potláča, no práve touto štylizovanou kresbou vnútorných obrysov prostredníctvom škvŕn je zdôraznená. Čiastočne zakrýva partnerku, ktorá za Valentinom víri v tanci. La Goulue je jediná zobrazená „patrične“, teda nielen ako silueta. Pritom aj jej zjav je výtvarne zjednodušený a rafinovane zasadený do celkovej kompozície. A nad tým celým sú písmená signalizujúce, o čo tu ide: ide o Moulin Rouge, kde vystupuje La Goulue a kde sa každý večer tancuje.

Tento plagát preslávil Lautreca doslova cez noc. Parížske steny ním boli obsypané. V októbri 1891 maliar píše svojej matke: „Môj plagát dnes nalepili na steny a ja budem onedlho robiť ďalšie.“ Lakonické slová, ktorých výtvarný dôsledok bol efektný ako úder na bubon. Strhol lavínu nového nadšenia. Plagát – to tu ešte nebolo, a Paríž už zažil kadečo. Pravda, litografia už mala za sebou storočnú históriu, ale s Lautrecom prišiel nový životný štýl.

Lautrecov plagát Moulin Rouge sa stal najslávnejším plagátom v dejinách umenia. V jeho pozornosti sa objavovali hviezdy, ktoré vo vychýrenom lokáli na Montmartri účinkovali: tanečnica Jane Avrilová, šansoniéri Yvette Guilbertová a Aristid Bruant, speváčka May Belfortová, tanečnica May Miltonová. Za všetkých spomeňme aspoň vyznanie Jane Avrilovej venované Toulouse-Lautrecovi: „Za slávu, ktorej sa teším od chvíle, keď sa objavil váš prvý plagát pre mňa, môžem nepochybne ďakovať vám.“

V roku 1892 namaľoval obraz Angličan v Moulin Rouge, ktorý je nepriamo posudzovaný aj ako autoportrét. Ako šľachtický potomok dobre vedel o zmyselnosti a žiadostivostiach driemajúcich pod panskou fasádou tohto svetáka. On, ktorý pre svoj telesný hendikep mohol u žien dosahovať len skromné či pochybné úspechy, sledoval svet zdravých z pozície outsidera. Tých, ktorí sa zabávajú, rozhadzujú mladosť alebo peniaze, nesú na trh svoju kožu alebo sa zmocňujú „čerstvého mäsa“. Lautrec chodil do lokálov na Montmartri aj preto, že sa chcel rozptýliť a prehlušiť pocit človeka z okraja spoločnosti. Samota sa pre neho stávala čoraz neznesiteľnejšia, pretože až príliš zdôrazňovala jeho extrémnu situáciu.

Keď si zvolil život v kabaretoch za svoju hlavnú umeleckú tému, každý večer posilňoval vizuálnu pamäť zachycovaním podnetov a ich pôsobenia. Spoluprežíval tak scény, v ktorých strede stál iný človek. Lautrecova prchavá prirodzenosť často vystupovala až v alkoholovom opojení alebo v tanečnej eufórii. Mal pôžitok z pohľadu na zhon, vzruch, krásne ženy, na mihotanie farieb a svetiel.

Bol to svet umelý, ale aj pravdivý. Kým ostatní umelci v ňom videli dejisko škandálov a nemravnosti, Lautrec nachádzal to, čo hľadal. S chirurgickou presnosťou, pripomínajúcou Emila Zolu, vyhľadával miesta a situácie, ktoré sa dovtedy zdali nedôstojné pre umenie.

„Všade a vždy má aj škaredosť svoje okúzľujúce aspekty; je vzrušujúce objavovať tam, kde dosiaľ neboli pozorované,“ znie závet Henri de Toulouse-Lautreca, maliara, ktorý miloval život. Maliara, ktorý chcel len jedno – čo najlepšie vystihnúť podstatu vecí.

Zajtra – Nikita Chruščov