Vysušiteľnosť pôdy je environmentálny znak, ktorý sa prejavuje jej neschopnosťou odolávať trvalému nedostatku vody v pôde pre rastliny. Aj keď vlhkosť pôdy závisí predovšetkým od atmosférických zrážok, zavlažovania a prítomnosti podzemnej alebo sezónnej povrchovej vody, veľký význam majú aj vlastnosti samotnej pôdy.Tento rok bol pre južné a západné Slovensko mimoriadne suchý. Na Záhorí sa sucho v záhradkách výraznejšie prejavilo na piesočnatých pôdach, ktoré sú v porovnaní s hlinitými a ílovitými pôdami oveľa náchylnejšie na vysúšanie. Vysýchali najmä pôdy chudobné na humus, a tak periodické a dostatočne intenzívne hnojenie kompostom je jedným z významných faktorov zvyšovania odolnosti pôdy proti vysušovaniu. Ešte väčší význam sa prikladá prirodzenej alebo antropogénnej nástielke na pôde. Pôdy zakryté lesnou hrabankou, listami, ihličím, pokosenou trávou, nadzemnou hmotou vytrhnutých burín, drvenou kôrou alebo senom či slamou majú nižšiu vysušiteľnosť ako pôdy bez nástielky či bez porastu. Na zeleninových hriadkach s redším porastom zvyšuje odolnosť pôdy proti vyparovaniu vody sústavné kyprenie povrchu pôdy. Prekyprená pôda bráni vzlínaniu a vyparovaniu vody z pôdy tým, že sú prerušené kapilárne póry a cesty úniku vody do ovzdušia. Nakrývanie pôdy polyetylénovou fóliou má pri dlhotrvajúcom suchu nepriaznivý vplyv na obsah vody v pôde. Z teplejšej pôdy sa transpiráciou rastlín rýchlejšie stráca ako z neprikrytej pôdy. Naviac krátkodobé nevýdatné dažde nepreniknú cez diery vo fólii do pôdy a tak porasty uhoriek, melónov a jahôd často vysýchajú.

Najmenšia vysušiteľnosť pôdy sa ukazuje v pôdach s blízkou hladinou podzemnej vody. Rastliny na nich netrpia výrazným suchom ani počas dlhotrvajúcich letných mesiacov bez dažďa. Najväčšia výsušnosť je v pôdach s vrstvami piesku alebo štrkopiesku a kameňov v nivách potokov a riek, na ktorých porasty musíme sústavne zavlažovať.

Doc. Ing. ZOLTÁN BEDRNA, DrSc.