Naša rodina má priezvisko, ktoré na prvé počutie vyvoláva úsmev, úškrn, niekedy aj hlasné nepríjemné poznámky. Náš 8-ročný syn začína kvôli tomu trpieť. Teraz cez prázdniny sa ma častejšie spytoval, prečo máme také smiešne meno, že on sa tak nechce volať, lebo deti sa mu posmievajú. Mám pocit, že s blížiacim sa školským rokom začína byť z toho nervózny. S manželom sme sa o tom rozprávali, ale on tvrdí, že tiež kvôli tomu trpel, ale prežil, a už si zvykol. Poraďte mi, ako mám syna zbaviť nervozity, aké rady by som mu mala dať, aby si z toho nič nerobil, prípadne akými poznámkami môže posmievajúce sa deti odbiť.

Renáta

Milá pani Renáta, na úvod by som si požičala myšlienku od jezuitského kňaza Antonyho de Mella, ktorý hovorí, že nikto nezníži majestátnosť Niagarských vodopádov tým, že do nich napľuje. Alebo jeho príbeh o tom, ako sa dvaja chovanci v ústave pre hluchonemých hádali. Keď k nim prišiel vychovávateľ, aby ich pomeril, jeden bol otočený k tomu druhému chrbtom a veľmi sa smial. „Čo je tu na smiech? Prečo je váš priateľ taký nahnevaný?“ pýtal sa vychovávateľ rukami. „Pretože,“ posunkoval nemý, „mi chce nadávať a ja sa odmietam pozerať.“

Jedna z ciest, ako pomôcť v tejto situácii vášmu synovi, je posilňovať jeho sebavedomie. Keď sa bude cítiť vnútorne istejší a vyrovnanejší, posmešky spolužiakov sa ho nebudú natoľko dotýkať a trápiť ho. A keď spolužiaci zistia, že ich posmešky nemajú takú odozvu, akoby očakávali, tak môžu ľahšie obrátiť pozornosť inde.

Otázkou teda je, ako dosiahnuť, aby sa váš syn cítil sebaisto a pokojne, aby mal pocit, že spolužiaci ho „berú“. Je dobré, keď ho budete veľa chváliť a podporovať v tých aktivitách, ktoré sa mu daria, nasmerujete ho napríklad k nejakému športu alebo inej konkrétnej činnosti, ktorú má rád. Pomáhajte mu rozvíjať jeho kamarátstva a vzťahy, v ktorých sa cíti bezpečne.

Bolo by dobré zapojiť do riešenia aj manžela alebo starých rodičov, ktorí by chlapcovi rozprávali, aké mali s menom v jeho veku oni problémy a ako ich prekonávali. Prečo si nikto z rodiny doteraz meno nezmenil? Lebo s menom dedíme aj pocit spolupatričnosti, ktorý s ním súvisí a nejaký pocit hrdosti, ktorý súvisí práve s tou spolupatričnosťou. Skúste pátrať po etymológii, pôvode vášho mena. Ak sa vám to nepodarí, nič to. Vymyslite si nejaký, špeciálny príbeh pre vášho syna. Príbeh o tom, prečo jeho praprarodičia dostali práve toto meno, o tom, ako boli v nejakej komunite niečím jedineční a dôležití, a na základe toho potom dostali práve toto meno. Môžete z nich spraviť malých hrdinov. Vášmu synovi to objasní zmysel mena a ak sa mu ten príbeh bude aspoň trochu páčiť, bude to prvý krok k tomu, ako to meno prijme naozaj za svoje. Želám vám veľa dobrých nápadov.