Mars v noci z 24. na 25. augusta, fotografovaný z hvezdárne v Rimavskej Sobote. FOTO – PAVOL RAPAVÝ
Opozícia: Tak ako v politike, čiže niečo na druhej strane. V tomto prípade vzájomná poloha Marsa a Slnka vzhľadom k Zemi, pri ktorej sa ekliptikálna dĺžka telies odlišuje o 180 stupňov.
Mars: Susedná planéta Zeme. V súčasnosti astronomický hit.
Perihélium: Bod, v ktorom je teleso najbližšie k Slnku.
Afélium: Bod, v ktorom je teleso najviac vzdialené od Slnka.
Perihéliová opozícia Marsa: Postavenie, ktoré nastáva 6 až 7 ráz za storočie.
Najbližšie sa Mars dostane k Zemi vtedy, keď je najbližšie k Slnku, teda v perihéliu. To sa stalo v noci z 27. na 28. augusta. Stredy planét boli od seba vzdialené iba 55 758 006 km. V Európe bola pozorovateľná najmenšia vzdialenosť krátko pred kulmináciou Marsa – niečo pred polnocou zo stredy na štvrtok.
Mars snímkujú v súčasnosti dve sondy: Mars Global Surveyor a Mars Odyssey. Zásobujú pozemské astronomické pracoviská hŕbou údajov a snímok, pri ktorých sa človeku zatajuje dych.
Na ceste k Marsu sú ďalšie dve americké sondy, jedna európska a jedna japonská. Americké sondy majú aj samohybné vozíky. Jeden má meno Spirit (Duch) a druhý Oportunity (Príležitosť). Všetky prístroje na sondách chcú v prvom, druhom aj treťom rade vodu, vodu a zase len vodu. To vytúžené H2O, ktoré by Marsu dalo aj inú farbu ako len tú červenkastú, v akej ho vidíme zo Zeme. A výskumníkom – najmä z NASA – aj peniaze od daňových poplatníkov na ďalšie výskumy.
Čas pre veľkú opozíciu Marsa
Nepísala sa žiadna sci-fi poviedka. Človek ešte neodštartoval na Mars a aj americké rovery letia svoj nudný let, kým sa, ak všetko dobre dopadne, začnú pohybovať po marťanskej pôde. Jednoducho, kto chcel (a mohol), len tak čumel v stredu o polnoci na nebo a videl ružovkastý Mars parádne veľký. Aby som to povedal aj odbornejšie, jeho priemer bol 25,11“ a jasnosť –2,9 mag.
To je všetko. Viac k tomu niet čo dodať. Iba ak to, že tak blízko k Zemi bol Mars naposledy pred zhruba 60 000 rokmi, teda v čase, keď Zem vyzerala inak ako dnes a na Mars sa nemohol pozerať človek, ale iba ak jeho neandertálsky predchodca. Ale ten určite nemal na to dôvod. Takže nik.
Počasie na Marse
O marťanskom počasí vieme, že počas leta sú denné teploty okolo 0 stupňov Celzia a v noci –80 stupňov. To sú teploty porovnateľné s teplotami v zimnej Antarktíde. Zimy sú však oveľa mrazivejšie.
Keď európska sonda Mars Express vyloží na budúci rok v januári na povrch tejto nehostinnej planéty pristávací modul Beagle 2, teploty sa budú pohybovať okolo –125 stupňov. Nad modulom sa budú preháňať mraky suchého ľadu, pozostávajúceho z kryštálikov oxidu uhličitého, možno niektoré aj z vodného ľadu. A Beagle ako prvý z prístrojov, ktoré sú na ceste k Marsu, začne hľadať pod povrchom – čo už iné – vodu.
Čo je pre budúcich pionierov Marsa najdôležitejšie?
Z toho, čo sa hovorí a píše, by sa mohlo zdať, že voda. Nie je to tak. Voda sa dá, aj keď draho, doviezť, recyklovať, prinajhoršom vyrábať z vodíka, ktorý evidentne a dokázateľne na planéte je, a z kyslíka obsiahnutého v zlúčeninách, napríklad oxide uhličitom, ktorého je na Marse dosť.
Je to len chémia. Najdôležitejšie pre človeka na Marse je to, čo Mars nemá – magnetosféra. Atmosféru má Mars v porovnaní so Zemou len 1-percentnú. To je hrúbka, ktorá človeka nikdy neuchráni pred slnečným vetrom a pred prúdom nabitých častíc, ktoré sú obzvlášť silné pri slnečných erupciách. Protóny, ktoré slnečný vietor obsahuje, môžu spôsobiť dlhodobé poškodenie organizmu ľudí. Mars nič nechráni pred účinkami ničivého slnečného vetra, nie je ako Zem. A na otázku, prečo Mars pred 4000 miliónmi rokov stratil magnetické pole, stopercentne neodpovie žiaden astronóm. Zatiaľ.
Vodná mapa Marsa
Ľudia od Marsa nečakajú len vodu, ale aj život. Hľadajú sa mikroorganizmy, ktoré na Zemi prežívajú na Antarktíde pod ruskou stanicou Vostok v tisícmetrových hĺbkach v ľadovej hmote, či v chemicky nehostinnom prostredí jaskýň, kde sa individuálne chránia obalením slizu pred reakciou s chemikáliami obsiahnutými v horninách. Ale aby bola šanca objaviť takýto život, musí sa najprv objaviť na Marse (preboha, zase to opakujem) voda.
Súčasné sondy pri Marse – teda Mars Global Surveyor a Mars Odyssey – svojimi údajmi naznačujú, že voda sa nachádza na mnohých miestach. Napríklad na západných svahoch najvyšších sopiek sú pásy, ktoré obsahujú materiál bohatý na vodík. Platí to aj o najväčšom vrchu v Slnečnej sústave Olympus Mons, aj o najväčšom kaňone Vallis Marineris, no najmä o oblasti Elysium Mons.
Podľa zhruba jednoročných údajov neutrónového spektrometra na sonde Mars Odyssey vedci pred mesiacom zostavili novú vodnú mapu Marsa. Na nej sú vyznačené miesta pravdepodobného výskytu vodného ľadu. Najviac vody je podľa tejto mapy v oblastiach od 55. rovnobežiek smerom k obom pólom. Sú miesta, kde vykazuje koncentrácia vody až 50 percent. Inak sa hodnota pohybuje od dvoch do desať percent.
Neutrónový spektrometer sondy zaznamenáva skupiny neutrónov, ktoré vznikajú interakciou kozmického žiarenia s povrchom planéty. Keď sú rýchle neutróny spomalené, udeje sa to najskôr preto, že v pôde je obsiahnutý vodík.
Treba si však uvedomiť, že aj keď je táto mapa prezentovaná ako mapa vody, spektrometer zaznamenáva len vodík. Dôkaz o tom, že je to voda, nie je. Prečo by to nemohli byť radikály vodíka? A prečo by sa voda mala v podpovrchových vrstvách znásobovať? Alebo azda len preto, že takéto spochybnenie znie priveľmi kacírsky?
Sú dve teórie o pôvode vrstvičky zmrznutej vody na Marse. Obe vychádzajú z toho, že voda pochádza z polárnych čiapočiek. Prvá teória hovorí, že bola z ich spodných vrstiev odplavená posotením geotermálnej energie. Mars má totiž, podobne ako Zem, tekuté žeravé jadro. Druhá teória predpokladá, že rotačná os Marsa bola pred miliónom rokov sklonená o 35 stupňov a že toto mohlo viesť k otepleniu a následnému odpareniu polárnych čiapočiek a vytvoreniu atmosféry.
Dúfajme, že viac povedia americké rovery a európsky Beagle. Bodaj by tam tá voda bola.
Autor: Milan Lackovič
