Tradičný šintoistický svadobný ceremoniál síce stále existuje, nie je však momentálne veľmi populárny. Po novom oddávajú Japoncov v kaplnke, hoci kresťania tvoria iba jedno percento populácie. V mestách sa kaplnka nachádza priamo v hoteli a svadba je pre hoteliérov skvelým biznisom. V móde sú európsky vyzerajúci kňazi, akoby tým sobáš nabral na vážnosti – i cene. Kaplnka je náležito vyzdobená, nechýbajú sviečky a oltár, organ znie iba z reproduktorov, no nečíta sa z biblie. Obrad býva obyčajne predpoludním a zúčastňujú sa na ňom iba príbuzní a blízki priatelia. Snúbenci nemajú svedkov, túto úlohu zohráva „nakodo“, obyčajne starší muž, často ženíchov šéf, v sprievode manželky. Starší manželský pár oboch snúbencov dlho pozná. Nakodovi s manželkou prejavuje mladý pár úctu celý ďalší život.
Medzi sobášom a svadobnou hostinou má nevesta pár hodín na to, aby si oddýchla. Svadobná hostina sa potom odohráva v tom istom hoteli vo veľkej sále.
Na svadobnej hostine, ktorá trvá dve a pol hodiny, sú hosťami aj bývalí učitelia mladomanželov, významní kolegovia, šéfovia, strýkovia. Skôr než sa všetci pustia do jedla, postupne prednesú príhovory. Priatelia mladomanželom zaspievajú a potom sa premietajú diapozitívy z detstva i študentských čias novomanželov.
Nevesta sa najmenej raz za večer prezlečie. K tradícii patrí spoločné krájanie obrovskej svadobnej torty. Na konci slávnosti prečíta ženích srdcervúci list adresovaný nevestinmu otcovi. Obyčajne sa pri tom rozplače. Plač premáha aj otec.
Celú slávnosť má v rukách profesionálny moderátor, ktorý ovláda triky, ako hostí zabaviť, v správnom okamihu upriamiť pozornosť správnym smerom a kedy slávnosť ukončiť. Japonská „hotelová“ svadba je dokonalým produktom, balíčkom služieb od obradu v kaplnke až po zábavu. Na organizovanie svadieb sa však špecializujú aj iné, samostatné spoločnosti, kde býva svadba spojená napríklad s veľmi atraktívnym príchodom snúbencov na hostinu. Z obrovského oblaku dymu sa odrazu – ako vo filme – vynoria nevesta so ženíchom sediaci v gondole,
Priemerná svadba stojí asi 900-tisíc korún (3 milióny jenov). Pozvaní hostia však dávajú mladomanželom vždy peňažné dary. Na to určené svadobné obálky možno bežne kúpiť. Výška daru závisí od vzťahu k mladomanželom a pohybuje sa od 9-tisíc do 15-tisíc korún. Vždy je to nepárne číslo, aby sa peniaze symbolicky nedali rozdeliť na dve rovnaké časti. Časť nákladov na svadbu platia potom mladí práve z týchto darov. Hostia však za túto cenu očakávajú primeranú šou s dobrou, obyčajne francúzskou kuchyňou. Po hostine nasleduje večer osobitná párty už iba v kruhu kamarátov.
Zväzok dvoch ľudí znamená v Japonsku najmä spojenie dvoch rodín. Tradičná japonská svadba sa odohrávala doma a jej podoba bola prispôsobená miestnym zvyklostiam. Od roku 1868, keď sa Japonsko začalo otvárať svetu, vplyv západných kultúr zmenil aj svadobné zvyky. Na zmenu obyčajov má v súčasnosti vplyv aj nepriaznivý vývoj japonskej ekonomiky. Kvôli nemu Japonci uprednostňujú svadbu v kostole, v úzkom kruhu rodiny, ale niekde v cudzine, na Havaji alebo v Austrálii. Je to lacnejšie.
Nedávno sme boli na svadbe na slovenskom vidieku. Prekvapilo ma, že slávnosť trvala po obrade v kuse až do rána. Jedlo sa, pil sa tuhý alkohol, tancovali krojovaní mládenci a dievčatá. O pol noci som už bol unavený, tak sme sa z hostiny vytratili. Ráno, keď ešte všetci spali, sme sa vydali na cestu späť do Bratislavy. Bez výslužky. Až neskôr som sa dozvedel, že našu výslužku odovzdali pre nás nevesta so ženíchom niekomu, kto vydržal do rána. Mám z toho výčitky svedomia. My sme sa po japonsky vytratili.
Masahiko
