Táňa Hojčová: Ema na ostrove, 1998
e. Veľkoformátové obrazy (100x150 cm) a vedľa nich fotografické štandardy. Napätie a dialóg. Fotografka Táňa Hojčová skladá mozaiku vlastnej citlivosti a vytvára príbeh o ľuďoch, veciach a krajine. Je to aj príbeh o výstave s názvom Ema na ostrove.
Po premiére v Paríži - v exkluzívnej galérii Pont Neuf, slovenských kultúrnych inštitútoch vo Washingtone a Budapešti prichádza výstava slovenskej fotografky Táne Hojčovej do Dolného Kubína. Štvrtého septembra o 16.30 h sa v miestnej Oravskej galérii otvára jej výstava, ktorá ponúkne okolo osemdesiat fotografií z posledného tvorivého obdobia. „V cykle Ema na ostrove som nafotila ľudí, ktorých poznám z umeleckých kruhov, priateľov, známych a ich fotky som dopĺňala zábermi krajiny, predmetov a vytvárala som určité príbehy,“ hovorí Táňa Hojčová, ktorá fotografie počas svetového turné vždy obmieňala.
Leitmotívom zostala fotografia Ema na ostrove, o ktorej kurátor výstavy výtvarník Laco Teren okrem iného napísal: „Zapadá slnko, posledné lúče sa odrážajú od vodnej hladiny obklopenej horami a osvetľujú kostol medzi storočnými lipami, pomaly prichádza noc, všetko na chvíľu stíchne. Vtedy preletí netopier, flap, flap, flap…
To sú oči veľké, veľké. Mestské dieťa sa stretlo s prírodou, jej silou, nekonečnou znovuvznikajúcou a zanikajúcou energiou. Milujem túto fotografiu, mám na to viac dôvodov: je na nej moja dcéra odfotografovaná mojou ženou na mojom milovanom ostrove v čase, keď sme tam boli šťastní. A, samozrejme, tie oči, to je spôsob, ako sa dá dívať na veci pred sebou, ku ktorému patrí aj strach z nepoznaného a úžas zo všetkého nového.“
Ako pripomína výtvarný teoretik Jiří Olič, Táňa Hojčová mala to šťastie, byť v správny čas na správnom mieste. V prvej polovici osemdesiatych rokov študovala na FAMU v Prahe, obklopená kolegami ako Tono Stano, Peter Župník, Miro Švolík, Rudo Prekop, ktorí neskôr vytvorili zázračnú generáciu osobností. Navyše, vo vzduchu bola už cítiť predzvesť zmien. „Ak hovoríme portrét, myslím najmä tvar,“ píše Jiří Olič. „Hovorí sa často o duchovnosti umenia a tiež o duši, ktorá je v tele, ale hľadá a nenachádza sa v tvári. Ako prchavý okamih, vzácny výraz, pretože ‘až keď sa zatají dych, začína niečo cenného‘ (Ladislav Klíma).“
Áno, reč je stále o fotografiách Táne Hojčovej. O fotografiách, ktoré dýchajú človečinou, ale aj vytrvalou túžbou odkrývať neviditeľné.
