ch detailov. Boris Ondreička sa hrá. Raz nežne, inokedy cynicky komentuje svet okolo. Sedí vo virtuálnej kancelárii občianskeho združenia tranzit.sk, ktoré rozdáva umelcom peniaze, nech ich minú, ako vedia. Že by konečne raj výtvarníkov?
Čo by ste urobili s grantom, ktorý nemusíte zdokladovať, vy?
Nečinnosť nie je zlý nápad. Kvalita života sa predsa dá stále zvyšovať, aj keď máš veľa peňazí. Mnohí boháči sú od rána do večera v pohybe, vymýšľajú čo by robili. Viem si predstaviť, že by som si založil zbierku umenia, vydával knihy, mohol by som nakrúcať filmy.
Aké umenie by ste nakupovali?
Súčasné slovenské a zahraničné. Sú umelci, ktorých mám rád. A organizoval by som koncerty.
Sám ste boli spevákom známej koncertnej kapely Kosa z nosa, ale pesničky doteraz nevyšli na žiadnom albume. Prečo?
Asi sme nestretli správnych ľudí z nahrávacieho priemyslu a chodiť za nimi sa nám bridilo. Až to neskôr celé stratilo pôdu pod nohami. Každý popri kapele robil niečo iné, úplne chýbala disciplína. Ale nie je vylúčené, že s Braňom Špačkom ešte niečo urobíme.
Ako študent umenia ste vyznávali hudbu a filozofiu punk. Premietala sa do vašich prác anarchia a rušenie konvencií?
Medzi punkáčmi som sa pohyboval od štrnástich rokov, keď som nastúpil na ŠUP-ku. Fascinovala ma možnosť, ktorú význam slova anarchia naznačuje, tá "rieka bez brehov" a individuálna sloboda. Nikdy ma v rámci punku nezaujímalo ako mám vyzerať, ani som nespieval texty o tom, že "spoločnosť je zlá", "nežerte mäso" a podobne. Spievali sme o láske a tak. Pre mňa bol punk oslavou slobody, osud, ktorý sa sám snažíš držať v rukách.
Pred pár rokmi ste s agentúrou Ležatá osmička vyvolali rozruch s festivalom, na ktorý mal prísť do Bratislavy Bob Dylan či Prodigy. Nakoniec z toho nič nebolo. Na čom to stroskotalo?
Nešťastný pokus v nesprávnom čase. Nemal som žiadne skúsenosti a nechal som sa zlákať vlastným nadšením - môj absolútny amaterizmus a nezodpovednosť. Teraz by som to nerobil, lebo to nie je centrom môjho záujmu. Vtedy som to ešte nevedel.
Čo vás zlákalo - možnosť zaplatiť kapelu, na akú si len spomeniete?
Také niečo. Aj možnosť prelomiť ľady a urobiť niečo, čo tu vtedy ešte chýbalo. Všetko spadlo ako domček z karát. Urobil som veľkú chybu z naivity, ale naučil som sa veľa.
Istý čas ste robili v reklame. Nepotláčala vo vás výtvarné cítenie?
U mňa nie, ja som človek, ktorý žije umením. Keďže som nemal lepšiu možnosť existencie, išiel som do reklamy. Dostávate tam stály príjem, jasne vám určia tému a úlohy. To v umení nie je. V umení nemáte rozpočet, istotu ani problém, ktorý máte riešiť, ste odkázaný sám na seba. Umenie žije v sférach slobody.
Je ťažké odpútať sa od istôt a dobrovoľne sa vrátiť k neistote?
Už vtedy som spolupracoval na iniciatíve Tranzit, takže z reklamky som hneď fyzicky nastúpil do tohto projektu.
Mali ste obdobie, kedy vás živilo len umenie?
Doteraz sa umením čiastočne živím, ale v období rokov 1998 až 2000 som robil iba výstavy. Žiadne som neodmietal, bral som všetko, až kým mi nedošlo, že peniaze za veci, ktoré som predal, neprišli. Povedal som si: hop! A nastúpil som do reklamy.
Ten drsný výraz nahnevaného mladého muža a výtvarné inštalácie plné špiny, špakov a neporiadku vám ostali z punkerských časov?
Narodil som sa do svojho okolia a ono preniklo do mňa. Vždy som robil práce, ktoré mali s mojim životom veľa spoločného. Je to pokračovanie toho, čomu som veril v puberte, len som mal zrazu dvadsaťjeden a potom tridsať rokov...
Ako sa u vás prejavuje inšpirácia? Musí vás niečo naštvať alebo len jednoducho zaujať?
Všetko dokopy. Som umelcom, aj keď som na zastávke, doma, aj keď vysávam byt. Toho sa nezbavím. Samozrejme, ak vidím nejakú prírodnú krásu, aj to ma ovplyvňuje podobne, ako keď ma niečo nahnevá.
Istý český teoretik o vás napísal, že ste umelcom nekompromisným a zdá sa, že aj konfliktným. To keď ste divákom na vernisáži dvakrát pustili dlhokánsku uvádzaciu reč?
To som vôbec nevymyslel ja. Poprosil som Jána Mančušku a Víta Havránka, aby mi v pražskej Špálovej galérii otvorili výstavu a že spôsob nechám na nich. Na poschodí vystavoval iný umelec, ktorému čítal príhovor redaktor z časopisu Kosmos. Oni ho nahrali a pustili to znova na mojej vernisáži. Od toho dávam ruky preč! (Smiech.)
Nenašiel ten teoretik vašu konfilktnosť aj niekde inde?
Možno v tom, že sa snažím bojovať za svoje práva aj ako výtvarník, čo vôbec nie je jednoduché. Všetci chcú odo mňa profesionálne pripravené veci, ale zadarmo a svojpomocne. Možno iní umelci, ktorí sa snažia správať trhovo, sú oveľa milší a výstavu robia s tým, že niečo predajú.
Máte na mysli tú "úspešnú plochosť", o ktorej ste hovorili v časopise Labyrint?
Nemám rád výtvarný jazyk, ktorý kalkuluje s výsledkom, je vypočítavý. Čeština má na to ten správny výraz "podbízivý".
V dnešnom výtvarnom umení človek ťažko odhalí povrchnosť a niekedy je rád, že vôbec niečomu porozumie. Od socializmu sa u nás traduje, že umenie má byť pre všetkých ľudí, ale moderní umelci sa javia ako taký V. I. P. klub pre vybraných. Pre koho teda umenie je?
Veľa sa zmenilo s príchodom médií. Máme televíziu, ktorá je ľudovým jazykom a témami príťažlivá pre široké obecenstvo. Túto časť masovej komunikácie teda prevzali médiá, takže na umení už nespočíva takáto váha a dôležitosť. To je ako s vedou a farmaceutickým priemyslom - my umelci sme skôr vedci, ktorí sa zaoberajú výskumom a iní sa starajú o marketing hotového lieku. Ani medicíne nerozumejú všetci a nenárokujú si na porozumenie, hoci ju potrebujú. Tak isto je to s umením - je pre všetkých, ale nemusíš tomu rozumieť do bodky, aby ti to blahodárne poslúžilo.
Ale lieky si kúpim, lebo mi nie je dobre.
Veľa ľudí to isté pociťuje s umením. Prispieva ku skvalitneniu života. Tak ako nový televízor za tristotisíc, ktorý nemusíte mať, ale ak máte, tak máte vyššiu kvalitu.
S inštaláciou, ktorá pred piatimi rokmi získala výročnú cenu Sorosovho centra, ste trochu zneistili aj odborníkov. Ten kus plexiskla na psej vôdzke a naťahané drôty sa volali Bastard je vernejší. Čo keby ste o svojom diele porozprával sám?
Plát plexiskla, aké kúpite vo veľkosklade, je potiahnutý fóliou, na ktorej je zapísaný čas výroby. Od 17.35 do 17.37. Normálny výrez v čase. A keďže je to hmatateľný kus, tak aj v priestore. K tomu som pridal veci, súvisiace s mojim vtedajším životom: mikrofón, prehrávač s obľúbenými pesničkami a to všetko som zviazal vôdzkou pre stopovacích psov. Tento výrez z dekády, ktorú som zažil, vystihoval najlepšie pocit, že aj neušľachtilé veci majú svoje kvality. Napríklad bastard je vernejší a slobodnejší...
Vymyslené slovné hračky ako Universüs alebo Herror, ktoré sú súčasťou vašich diel, naznačujú, že zrozumiteľnosť umenia pre druhých je vám ukradnutá?
Každý novovyrábaný produkt potrebuje vlastný jazyk. Ani strojári nemôžu rezignovať na svoju odbornú terminológiu. Ja som tiež profesionál, ktorý používa odborný jazyk.
S výtvarnou skupinou Blondiak (Cyril Blažo a Stano Dančiak ml. - pozn. red.) ste okrem iného vystavili aj sopeľ na podstavci s názvom Šém. V odbornej reči sa tomu povie žart, že?
Aj keby skupina chcela vytvoriť vážnu vec, každý jej člen prinesie niečo zo svojho naturelu a je po vážnosti. Pokiaľ sme s Blondiakom netvorili tak, že sme mali od smiechu kŕče, nebolo to dobré. Výsledok je však aj srandovný, aj vážny. Podobný pocit, ako keď sa bavím s partiou na chate a potom idem na latrínu a zrazu precítene pozorujem prírodu okolo.
Vravíte o sebe, že ste kultúrou, ktorá nemá čo stratiť. Vyplýva z toho, že si môžete dovoliť všetko?
Môžem len získať. Platí to pre celú generačnú atmosféru a podmienky, v akých žijeme. Sme vlastne lumpenproletariát - ledva vystavujeme a nič za to. Čo môžem stratiť?
V zahraničí sa ale vaše veci predávajú. Kto si kúpi rozmernú inštaláciu?
Väčšinou súkromné osoby.
Kam to dajú?
Istý belgický továrnik si vraj pristavil k domu ešte domček na moje dielo menom Franx. Je to taká multimediálna vec - zvuky, slová, videá, kresby, rôzne prístroje na dymenie a vône... Treba k tomu ešte aj mierne zatemnenie.
Uvažovali ste niekedy, čo s tým robia? Vodia si tam návštevy?
Chodia si to pozerať, počúvať, ukazujú to hosťom. V Belgicku je strašne veľa takýchto súkromných zbierok, oni kupujú tie najnepredstaviteľnejšie diela. Ak by som sa snažil na Slovensku predávať to, čo robím, zomrel by som v depresii. Bol by som totálny idiot, ktorý neodhadol podmienky. Ako keby som chcel pestovať papáju tam v kríkoch.
Maliar Laco Teren nám odporúčal spýtať sa na vášho psa Pluta. Čím je taký zaujímavý?
Francúzsky buldoček, absolútny ufón, ktorý rozumie umeniu. S Denisou (manželkou - pozn. red.) odkladáme jeho výtvory - obhryzené vešiaky, guče nití a plánujeme spoločne s ním výstavu.
Vaša partnerka Denisa Lehocká je tiež výtvarníčka. Robili ste okrem spoločných výstav aj na spoločnom diele?
Prvýkrát teraz vo viedenskom Künstlerhause na výstave Stadt in Sicht.
Je to zaväzujúce tvoriť spoločne s partnerkou?
Som zvyknutý spolupracovať, robil som na projektoch napríklad so Stanom Filkom, v skupine Blondiak, alebo v samizdate 00. Lenže pri práci s človekom, s ktorým žijete, sú určité zábrany. Áno, zaväzuje to. S výsledkom sme však spokojní, páči sa nám, ako to dopadlo. Môj agresívnejší prístup bližšie k mestu a Denisin prístup bližšie k prírode sa v mnohých veciach spájajú.
Zavreli vám niekedy výstavu? Pobúrili ste niekoho?
Nemal som takú výstavu, ktorú by zrušili. Svojho času som s ostatnými stiahol diela z Považskej galérie, keď odvolali Katarínu Rusnákovú z pozície riaditeľky. Odstránil som svoj projekt z Pražského bienále vrámci vernisáže. S Denisou sme odmietli účasť na veľkej výstave 20. storočie v Slovenskej národnej galérii.
Prečo? Mnoho umelcov by takú možnosť neodmietlo.
Možnosť automaticky neznamená tú možnosť, ktorú chceš. Rozhodli sme sa nevystavovať za tých podmienok, že nám sotva určili dátum a miesto, kam máme doniesť veci. Odpoveďou na tak chladný prístup bolo oznámenie, že budeme vystavovať len za peniaze. Na Slovensku totiž dostane honorár každý - od človeka, ktorý na vernisáži v kúte brnká na gitare klasiku, cez tetu upratovačku, človeka čo urobí chlebíčky, navrhne pozvánku až po požiarnika, ktorý sedí vo svojej búdke. Jedine výtvarník nedostane nič a pritom jeho diela sú tým dôvodom, za ktorým ľudia do galérie prídu.
Ktoré svoje dielo máte najradšej?
Takto sa neviažem, mnohé veci by som znovu už nikdy nevystavil. Ale prácu Bastard je vernejší mám rád, akoby som ho urobil dnes.
kto je to
Boris Ondreička (1969) patrí k najvýraznejším postavám súčasného slovenského výtvarného umenia. Okrem toho je spevákom bratislavskej kapely Kosa z nosa. Zaoberá sa aj komunikáciou. Svoje priestorové inštalácie vystavuje doma a v susedných Čechách, zúčastnil sa aj výstavy Manifesta v Luxemburgu, vystavoval vo viedenskej galérii Secession, v Turíne, Milane, New Yorku a Suriname.
S dielom Bastard je vernejší sa stal laureátom 3. výročnej výstavy Sorosovho centra súčasného umenia v Bratislave. Na štvrtom ročníku s názvom 60/90 spolupracoval s iným enfant terrible výtvarnej scény, Stanom Filkom.
Momentálne je jediným zamestnancom občianskeho združenia tranzit.sk, ktoré grantami pomáha umelcom a teoretikom umenia. V jeseni organizujú workshop francúzskych filozofov k filozofii obrazu, diskusiu so známym švajčiarskym umelcom Thomasom Hirschhornom a Johnom Giornom, jedným z posledných žijúcich beatnických básnikov.
Občasne prednáša v belgickej Kunsthalle pre 300 súkromných, často bohatých študentov, chcú vedieť viac.
Je synom akademického maliara Karola Ondreičku, žije s výtvarníčkou Denisou Lehockou.
povedali o ňom
Jiří Olič, publicista, básnik:
Vždy som si myslel, že Boris stavia na osobnosť, individualitu, ktorá musí porozumieť znakom doby a urobiť z nich samoznak. Robí to všetkými prostriedkami, nielen jednou technikou či médiom. Najdôležitejšie je to porozumenie - ak nie je, obe strany sa odmlčia.
Stano Dančiak ml., výtvarná skupina Blondiak, dramaturg:
Borisa poznám od základnej školy a vždy sme niečo spolu robili, napríklad zakladali kapelu Kosa z nosa. Je to vizionár, v hlave má stále nejaké koncepty, ktoré sa mu derú z hlavy von a na rozdiel od iných vizionárov je úspešný. Vždy je veľmi zábavné, keď nás so svojimi víziami oboznamuje.
Laco Teren, maliar:
Na Borisovi sa mi páči, že čím je starší, tým viac sa podobá na svojho otca.
Autor: DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: ROMAN FERSTL
